Hlavné menu


Warning: Parameter 1 to modMainMenuHelper::buildXML() expected to be a reference, value given in /www/g/u/u33209/public_html/_sub/dejinyliptova/libraries/joomla/cache/handler/callback.php on line 99

Štatistika

TOPlist

Stručne z Dejín Liptova - Stručne z Dejín Liptova - časť 3
Kategória - Liptov články
Obsah článku
Stručne z Dejín Liptova
Stručne z Dejín Liptova - časť 2
Stručne z Dejín Liptova - časť 3
Samospráva
Členovia samosprávy
Celý článok

Dňa 29. januára 1849 prišlo do Liptovského Mikuláša 800 maďarských husárov, ktorí hneď na druhý deň odišli, pričom so sebou odviedli niektorých mikulášskych mešťanov. Ďalšie oddiely maďarského vojska prišli do Liptovského Mikuláša 31. januára, a tieto zajali ďalších mikulášťanov, ale mnohí z nich sa ukryli v Žiari a v Smrečanoch. Rabujúce vojsko 3. februára 1849 podpálilo mikulášsky most. Na ústup sa dalo len vtedy, keď sa cez Ondrašovský vrch prihrnuli oravskí regrúti, a maďarské vojsko, mysliac, že idú Hurbanovci, zutekalo.
Ako už bolo spomenuté, 8. februára 1849 večer prišlo do Liptovského Mikuláša 480 slovenských dobrovoľníkov pod vedením Zacha a Bloudka. Hurban vo svojich spomienkach spomínal na príchod do Liptovského Mikuláša na stránkach Slovenských pohľadov.
Podľa jeho spomienok nasledovali udalosti takto: Z Ružomberka spolu so sprievodom dorazil Hurban do Liptovského Mikuláša vo večerných hodinách, kde boli srdečne privítaní na vrbicko-mikulášskej fare. Tu sa zhromaždili vďační ľudia, ktorí ich vítali v mene skormútených rodín, bez mužov a synov odvedených Maďarmi. Na 12. februára 1849 bolo zvolané do Liptovského Mikuláša národné zhromaždenie. No ešte pred tým sa po Hurbanovom plamennom prejave 9. februára 1849 prihlásilo k dobrovoľníkom v Liptovskom Mikuláši ďalších 40 mužov. Po týchto udalostiach boli rozoslané pozvania do jednotlivých obcí na plánované zhromaždenie.

Dopoludnia 10. februára Hurban spolu so svojim sprievodom navštívil faru v Liptovskom Trnovci, kde ho sprevádzalo aj mikulášske národnouvedomelé meštianstvo. Na fare v Liptovskom Trnovci ho privítala Johana Miloslava Lehocká, manželka farára Jána Lehockého. Popredných liptovských národovcov zajal Görgey ako väzňov (medzi nimi aj trnoveckého evanjelického farára Jána Lehockého, mikulášskeho evanjelického kaplána Augusta Horislava Krčméryho, mikulášskeho katolíckeho farára Juraja Bartoša, kupca Petra Augustínyho, hodinára Jozefa Királa, podnikateľa Ondreja Pálku a iných). Privítanie Hurbana pre farou sa stalo malou demonštráciou veriacich. Dav sa strhol pred faru a vyvolával Lehockému na slávu a kričal: ”Vysloboďte nám nášho milovaného farára !”
Bedřich Bloudek 10. februára 1849 poslal do mestečka Hybe rozkaz, aby pre 370 dobrovoľníkov nachystali na noc ubytovanie a jedlo, pretože časť dobrovoľníkov sa mala presunúť týmto smerom.
V priebehu 11. februára sa začali zhromažďovať zástupy ďalších mužov ochotných nastúpiť dobrovoľnícku vojenskú službu. Vo vrbicko-mikulášskom chráme stáli zástupy ľudí, lebo si mysleli, že bude kázať Jozef Miloslav Hurban. Tento však až na žiadosť a naliehanie prítomných povedal len pár slov spred oltára. Večer prišlo do Liptovského Mikuláša asi 160 Pribylincov a Kokavcov a Hurban ich pozdravil krátkym príhovorom z balkóna stoličného domu.

Konečne 12. februára sa začali do Liptovského Mikuláša schádzať davy ľudí. V mikulášskej židovskej náboženskej obci nastala panika. Židia mali strach, a preto prišli za Hurbanom poprosiť o ochranu. Tento ich upokojil slovami: ”Váš strach svedčí proti Vám dôkazom a že nemáte čisté svedomie ohľadom národa, stred ktorého žijete, nuž ale my nie sme tu, aby sme tieto viny vyšetrovali, alebo trestali, pretože národ náš má teraz s iným nepriateľom dočinenia.” Zhromaždenia sa zúčastnil aj major Henrich Trenk s dvoma dôstojníkmi. Všetci účastníci zhromaždenia pre nedostatok miesta nevošli do stoličnej budovy, a preto major krátkou rečou oznámil vôľu Jeho veličenstva, a menom Najvyššieho Pána menoval kráľovskú národnú radu stolice Liptovskej, s búrlivým súhlasom prítomných v miestnosti. Jej predsedami sa stali národne uvedomelí zemania Pavol Szent-Iványi a Marek Pongrácz, prísediacimi sa stali Juraj Luby, Matej Frniak, Dr.Jonáš Bohumil Guoth, Ľudovít Klein, Samuel Ballo, Gašpar Baligovič, Janko Matuška, Michal Rády, Farkaš Palugyay, Anton Kubínyi, Michal Rády a iní. Hlavné vystúpenie na zhromaždení, ktoré pokračovalo z balkóna stoličného domu, mal Jozef Miloslav Hurban, ktorý väčšinu sťažností ľudí upriamil na novozvolenú kráľovskú radu a súdy. Vyzval národ do boja za svoje práva, ktoré vyplývajú z rovnoprávnosti národov. Vyvrátil tvrdenia, že dobrovoľníci chcú rozdeliť krajinu, že bránia náboženskej slobode a búrajú katolícke chrámy. Jeho reč trvala dve hodiny. Výsledkom tohto vystúpenia bolo zorganizovanie vyše štyroch stotín dobrovoľníkov. Večer bola v stoličnom dome prichystaná hostina na počesť dôstojníkov a Hurbanovho sprievodu. Na druhý deň pokračovali v ďalšej organizácii dobrovoľníctva.
Už 13. februára 1849 odišlo z Liptovského Mikuláša 400 dobrovoľníkov a 14. februára 1849 opustil mesto aj Hurban so svojimi dobrovoľníkmi mesto, aby sa dostal cez Čertovicu smerom na Pohronie. Mikulášsky veliteľ Kutlík dal 15. februára svojim chlapom rozkaz chytiť a uväzniť prosieckeho richtára Berciho Joóba, pretože sa údajne pridal na opačnú stranu.
Ani v nasledujúcich dňoch neostal Liptovský Mikuláš bez prítomnosti dobrovoľníkov. Už 28. februára prišli do mesta Myjavčania spolu s dobrovoľníkmi spod Muráňa a so sebou doviedli aj Jána Lehockého, ktorého zajali po incidente v Kráľovej Lehote. Dobrovoľníci museli spod Muráňa ustúpiť, aj napriek tomu, že sa hrdinsky bránili. Podľa očitých svedkov jeden z nich: ”asi 65-ročný chlap sa tak hrdinsky bránil, že z duplonky zabil dvoch a dvoch tak dobil, že ostali polomŕtvi ležať.” Myjavčania boli v boji udatní, na rozdiel od pribylinčanov, ktorí sa zľakli, začali odhadzovať zbroj a dali sa zajímať. Po ústupe a následnom pochode do Liptova, došlo v Kráľovej Lehote k šarvátke, kde Ján Lehocký odmietol pustiť dobrovoľníkov do krčmy a poburoval proti nim aj obyvateľov.
Po týchto udalostiach prišli do Liptovského Mikuláša 6. marca Štúr, Hurban a Zach na koči. Tu ich znovu vítali zástupy obyvateľstva a Hurban musel ešte večer znovu rečniť z balkóna stoličného domu. Na druhý deň bolo pred stoličným domom znovu ľudové zhromaždenie, kde sa k zástupom prihovoril opäť Hurban a Štúr prečítal list od maršála Ramberga, podľa ktorého majú byť dobrovoľníci považovaní za pravidelné cisárske vojsko a nikde sa im nesmie odporovať. Na tomto zhromaždení boli zvolení vyslanci, ktorí mali predstúpiť pred panovníka. Medzi nimi boli Farkaš Palugay a Ondrej Pálka. Ešte v ten istý deň odišli Štúr, Hurban a Zach spolu s dobrovoľníckym oddielom do Levoče.
17. marca 1849 sa ujal vedenia Liptovskej stolice nový kráľovský komisár Jozef Vietoris, ktorý zriadil asi 30-členný výbor pre politické veci z bývalých členov Kráľovskej národnej rady stolice Liptovskej. Už 20. marca 1849 nariadil obyvateľstvu Liptova odobrať všetky zbrane. Vietoris bol maďarským vlastencom, cisárovi verný, ale slovenskej veci nepriateľský. Ešte 21.marca nariadil podžupanovi, aby vyšetril záležitosti rezolúcie, prednesenej na ľudovom zhromaždení Jozefom Miloslavom Hurbanom a poslanej cisárovi do Olomouca.
Situácia v Liptove sa stoličnej správe vymkla z rúk. Množilo sa napádanie zemanov. K sociálnej nespokojnosti došlo napríklad v Dlhej Lúke, kde skupina obyvateľov napadla 17. februára 1849 dom bývalého zemepána. Richtár, odvolávajúci sa na vyhlásené slobody, nariadil domovú prehliadku a rozkázal odniesť nájdené zbrane. Podľa spisov sedrie v Ružomberku sa podobné udalosti vyskytli aj v Žiari, Važci, Ivachnovej, Veternej Porube a najmä v Pribyline, kde ľudia obsadzovali panské lesy, mlyny, krčmy a píly. Zo správy člena Kráľovskej národnej rady Ľudovíta Kleina vyplýva, že obyvateľstvo konalo po dohovore s Michalom Miloslavom Hurbanom. V týchto mesiacoch zosilnelo v Liptove aj protižidovské hnutie, aj napriek tomu, že slovenskí predstavitelia národného hnutia na tom podiel nemali a dištancovali sa od podobných akcií.
Od 22. apríla 1849 bolo dobrovoľnícke vojsko v Ružomberku a 25. apríla prišli o 23 hodine v noci späť do Liptovského Mikuláša, pretože sa dopočuli, že maďarské vojská sú v meste. Táto informácia sa nezakladala na pravde a krátko po nej nasledovala aj ďalšia dezinformácia, ktorá varovala mikulášťanov, že nepriteľ je už v Ružomberku. Väčšina obyvateľstva z Liptovského Mikuláša sa uchýlila do Smrečian a niektorí až do Pribyliny. V meste nemal kto odbavovať služby Božie, lebo aj farári Matuška a Makovický ušli. Tak ľud sám zhromažený v chráme zaspieval niekoľko pesničiek a rozišiel sa.

Honvédsky major Görgey vydal 5. mája 1849, takzvaný ”Ohlas”, ktorý obsahoval nariadenie, aby každý dobrovoľník, slúžiaci Hurbanovi, odovzdal zbrane, inak bude potrestaný smrťou. Ohlas bol adresovaný hlavne obciam Hybe, Východná, Važec a Štrba. Tento ohlas bol vydaný pravdepodobne v súvislosti s ľudovým povstaním, ktoré vypuklo v Hornom Liptove začiatkom mája a organizoval ho účtovník Likavsko-hrádockého panstva Karol Pochobraczký a richtár z Liptovskej Porúbky, Matej Frniak. Príčinou povstania bola nielen, v tom čase tak často proklamovaná dynastická vernosť, ale najmä sociálna a národnostná nespokojnosť, ktorá sa obrátila proti šľachte a Židom. Povstanie neskôr zachvátilo hlavne Liptovskú Porúbku, Dovalovo, Hybe, Vavrišovo, Žiar, Smrečany, Vrbicu, Liptovský Hrádok, Liptovský Peter, pričom centrom bola Pribylina. Do povstania sa zapojili aj dobrovoľníci, ktorí sa len nedávno vrátili domov. Major Görgey, bol ešte 4. mája 1849 v Ružomberku a poslal na potlačenie povstania tri stotiny vojska. V druhej polovici mája sa pribylinčania postavili proti rekvirujúcemu oddielu maďarských husárov ozbrojení kosami, vidlami a cepmi. Pri incidente husári stratili 14 jazdcov a boli zahnaní na útek. Nedarilo sa im ani v Liptovskej Porúbke, kde sa proti nim postavili ženy so železnými hrabľami. Preto sa Gorgey vyhrážal, že obyvateľstvo vyvraždí, dedinu rozbúra a na mieste, kde stála zaseje horu. Na hlavu Mateja Frniaka vypísali odmenu 200 zlatých, pretože výsledkom jeho aktívnej činnosti bolo to, že z Pribyliny, Vavrišova a Liptovskej Porúbky sa v slovenskom povstaní zúčastnilo okolo 110 dobrovoľníkov, pričom 82 z nich získal osobne Matej Frniak.

Keď v máji roku 1849 cisárske vojská pod vedením generála baróna Trenka opustili Liptov, začalo sa prenasledovanie liptovských národných buditeľov, medzi ktorými bol aj Michal Nitriansky, učiteľ zo Smrečian a žiarsky notár. Niektorých buditeľov zatkli a odviedli do Segedína, iným sa podarilo utiecť do Poľska a ďalší sa ukrývali v horách. Vojaci na rozkaz Eugena Szent-Iványiho, vtedajšieho komisára Liptovskej stolice 25. mája 1849 okolo druhej hodiny v noci prepadli Žiar. V dedine hľadali cisárskych dobrovoľníkov a keď ich nenašli, pochytali po domoch chlapov a 36 z nich zajali a odviedli do Liptovského Mikuláša. Okrem tohto narobili v dedine veľké škody, najmä rabovaním domov a komôr. Celková škoda v dedine bola vyčíslená na 310 zlatých. Okrem tohto všetkého bolo aj sedem ľudských obetí: Michal Ondris, Michal Horár a jeho manželka Zuzana, Mária Antošková, Zuzana Šubová-Horárka a jeden starší pastier.
Situácia sa vyostrovala aj na iných miestach Liptova. Maďarské jednotky zatkli 29. mája 1849 Gašpara Fejerpátaky Belopotockého a Juraja Bolvanského z Pribyliny a odviedli ich do zajatia. Na podnet Eugena Szent-Iványiho vydrancovali tieto jednotky v jarných mesiacoch 1849 Liptovský Mikuláš, Vyšnú Bocu, Vavrišovo, Pribylinu, Liptovskú Kokavu a Dovalovo. Szent-Iványi dal 1. júna 1849 vyrabovať aj Liptovský Trnovec, ale keď sa dopočul, že Rusi sú už pri Tvrdošíne, vrátil ľuďom narabovaný majetok naspäť. Eugen Szent-Iványi rozkázal zatknúť a uväzniť aj Samuela Barbierika, učiteľa v Boci. Maďarská gerila lúpila a drancovala najmä v obciach, stojacich na strane národného hnutia. V Pribyline obesili Adama Majdeka, ktorý bojoval ako dobrovoľník. V júni 1849 vojaci hľadali Michala Nitrianskeho a Michala Miloslava Hodžu a znovu prehľadávali všetky domy v Smrečanoch aj Žiari. Všade im museli otvoriť a ich prehliadke sa nevyhli ani budovy kostola a školy v Smrečanoch. Medzi ľuďmi nastal pri akcii zmätok a vojaci začali strieľať. Pri chytaní smrečianskeho učiteľa sa vzbúrili aj niektorí obyvatelia Veternej Poruby. Ich odpor potlačila tiež streľba vojakov. Pri incidente sa našťastie nikomu nič vážne nestalo. Michala Nitrianskeho zatkli v jeho dome dňa 28. júna 1849. Pretože už 27. júna pritiahli Rusi pod vedením generála Pavla Grabbeho v počte 6787 mužov pred Liptovský Mikuláš a rozložili sa na lúkach za kláštorom, zatýkajúci oddiel vojakov nechal smrečianskeho učiteľa opusteného na voze medzi Vitálišovcami a Okoličným. Michal Nitriansky situáciu využil, oslobodil sa z voza a ušiel do Liptovského Mikuláša, odkiaľ odišiel s ruskou armádou na Oravu. Skrýval v Dolnom Kubíne v stoličnom dome, kde sa ukrývalo viac podobných utečencov, medzi ktorými bol aj Michal Miloslav Hodža. Tento sa pred maďarskými oddielmi, ktoré prehľadávali Žiar a Smrečany, ukryl v žiarskom mlyne a neskôr u žiarskeho baču Števka, ktorý ho potom previedol na Oravu. Z Dolného Kubína utiekli Hodža a Nitriansky do Viedne. (Udalosti, ktoré sa v tomto období odohrali v Žiari a okolí, by sa do dnešných čias nezachovali, keby ich perom nebol zaznamenal učiteľ Michal Nitriansky v kurentálnom protokole obce Žiar a kurentálnom protokole obce Smrečany, uložených v Štátnom okresnom archíve v Liptovskom Mikuláši.)
Oddiely ruskej cárskej armády pod velením generála Pavla Grabbeho sa k obyvateľstvu sa podľa zachovaných prameňov chovali priateľsky a keď 28. júna z Liptova odchádzali, všetci ich odprevádzali podľa dobových svedectiev so slzami v očiach.

Po 14-tich revolučných mesiacoch sa evanjelický farár Michal Miloslav Hodža vrátil späť do Liptovského Mikuláša v posledný júlový deň roku 1849. Nenastúpil hneď ako vrbicko-mikulášsky kňaz, pretože v čase jeho neprítomnosti si cirkev zvolila za kňaza Juraja Matúšku, ku ktorému mal Hodža priateľský vzťah. V čase Hodžovho návratu do Liptovského Mikuláša, mu vyšiel oproti slávnostný uvítací výbor. V Palúdzke bola postavená slavobrána a v Liptovskom Mikuláši podobné tri. Nespočetné húfy ľudu ho sprevádzali do fary. Večer bolo skoro celé mesto osvetlené.

V septembri prišiel do Liptovského Mikuláša gróf Anton Forgáč, ktorý bol menovaný viedenskou vládou za dištriktuálneho komisára Liptova, Oravy, Turca a Trenčianskej stolice. Nim zvolané stoličné zhromaždenie 9. septembra 1849 obnovilo všetky úrady. Za predsedu bol v politických veciach zvolený Pavol Szent-Iványi, v kriminálnych Ľudovít Palugyay, slúžnymi boli zvolení Juraj Luby, Ján Szent-Iványi, mladší, Kazimír Pongrácz, Ľudovít Kasanický, Anton Horanský, podslúžnymi Ľudovít Klein, Anton Garžík, Jozef Kern, Daniel Kusý, Anton Pongrácz a Gašpar Baligovič. Pokladníkom bol zvolený Donáth Plathy, notármi Ján Hodža (brat Michala Hodžu), Jakub Greichmann, archivárom Jozef Plech, komisármi ciest Martin Haviar, Mikuláš Luby, sirotskými Veselovský, Farkaš Palugyay a Gašpar Fejerpátaky. Forgáč vyhlásil slovenský jazyk za rokovací jazyk na stoličných zhromaždeniach.

Dňa 2. septembra 1849 vydal kráľovský komisár Liptovskej stolice, Ľudovít Palugyay rozkaz, aby sa v Liptovskom Mikuláši zhromaždili dobrovoľníci z okolitých obcí, ktorí mali za úlohu ochraňovať okolie Liptovského Mikuláša pred bandami, organizujúcimi sa zo zbehov. Po príchode madarského vojska boli na odvoz regrútov z Liptovského Mikuláša do Liptovského Hrádku, z Liptovského Mikuláša do Ružomberka, z Okoličného do Liptovského Hrádku najaté záprahy s vozmi z okolitých dedín.

Akonáhle nastala obnova úradov Liptovskej stolice pod vedením grófa Antona Forgáča, vládneho komisára, žiadal Hodža o prácu v úrade. Prijatie miesta hlavného stoličného notára považoval len za prechodnú vec, kým sa nevyrieši jeho právo na kňažskú stanicu v Liptovskom Mikuláši, ale bez ukrivdenia Jurajovi Matúškovi. Nakoniec však inštalácia Michala Miloslava Hodžu za mikulášsko-vrbického farára dňa 23. septembra 1849 bola vhodnou príležitosťou pre Forgáča na jeho politickú likvidáciu.

Udalosti roku 1849 sa v Liptovskom Mikuláši ukončili dňa 29. decembra 1849, keď zhromažení ľudia pred stoličným domom spálili kossuthovské bankovky v hodnote 85.000, ktorých utajovanie a neodovzdanie bolo podľa nariadenia cisársko-kráľovského vojenského okresného náčelníka, sídliaceho v Banskej Štiavnici, prísne trestané. Ich prechovávanie bolo zakázané už v októbri roku 1849.

V roku 1851 cisár František Jozef I. navštívil spolu so svojim sprievodom Liptov. Slávnostne ho privítali v Ružomberku, Liptovskom Mikuláši a Hybiach.

Už na zasadnutiach Rakúskeho snemu v rokoch 1832 a 1836 sa uvažovalo o železničnom prepojení dopravných uzlov Rakúskeho cisárstva. V roku 1867 vznikol projekt na stavbu Košicko-Bohumínskej železnice s odbočkou do Prešova a k hraniciam Haliče. Najväčším podnetom na začatie stavby boli záujmy arcikniežaťa Albrechta Habsburgského, ktorý vlastnil Třinecké železiarne, viaceré železnorudné bane aj drobné hámre na Spiši a Liptove (Maša). Z týchto podnikov sa ruda alebo predspracovaná surovina vozila po hradskej do Liptovského Hrádku a odtiaľ na pltiach po Váhu do Žiliny. Odtiaľto putovala surovina na vozoch po hradskej do Sliezska na konenčné spracovanie. Snaha o čoraz väčšie zlacnenie výroby podporila stavbu železnice. Po projektových prácach sa začalo vykupovanie pozemkov pod stavbu železnice, ktoré prinieslo nemalé úskalia. Neskôr sa prikročilo k vymeriavaniu a zemným prácam. Na úseku Liptovský Hrádok – Kráľova Lehota bol hlavným inžinierom Július Neudeck, rakúsky šľachtic, ktorý sa priženil do Podtúrňaskovskej rodiny a v rámci prvých zemných prác v blízkosti Podturne objavil a popísal pozostatky osídlenia dávnych obyvateľov okolia obce. Stavba pokračovala rýchlym tempom, a tak bol prvý úsek z Košíc do Prešova odovzdaný do prevádzky 1. septembra 1870. Druhý úsek od moravsko-sliezskych hraníc po Žilinu odovzdali do prevádzky 8. januára 1871. Úsek zo Žiliny do Popradu bol odovzdaný 8. decembra 1871, mal dĺžku 138 kilometrov. No úsek trate Liptovský Mikuláš – Liptovský Hrádok – Kráľova Lehota bol dokončený už v októbri 1871 a prvý vlak tadiaľ prešiel pravdepodobne v druhej polovici októbra.

V rokoch 1872-1874 vyčíňala v Liptove cholera. V týchto rokoch dosiahla také rozmery, že na zvládnutie situácie bola vytvorená pri župe mimoriadna inštitúcia - permanentná deputácia. V hornom a strednom Liptove bola umiestnená stotina vojakov, ktorá mala tvrdo potlačiť akékoľvek prejavy nespokojnosti. Najviac boli postihnuté dediny : Jakubovany, Závažná Poruba, Liptovská Kokava, Hybe, Važec a Štrba. V Jakubovanoch od 7. – 24. augusta 1874 ochorelo 112 ľudí, pričom 36 ľudí chorobe podľahlo. V Liptovskej Kokave zomrelo na následky choroby až 132 obyvateľov, v Štrbe 121 obyvateľov, vo Važci 76 a v Hybiach 80. V Závažnej Porube v dňoch 6. – 26 októbra 1874 zomrelo na následky cholery až 140 ľudí. Epidémia utíchla v novembri toho istého roku.
Aj keď murárske remeslo sa v obci udomácnilo už pri zakladaní obce nemeckým obyvateľstvom pochádzajúcim pravdepodobne zo Spiša, naplno sa schponosti porubských murárov mohli rozvinúť až na konci 18. a začiatku 19. storočia. Vo väčších mestách a mestečkách sa murári združovali do cechov (Murársky cech v Bobrovci). Liptovskí murári boli mimocechovými remeselníkmi. Väčšina obyvateľstva Liptova sa až do začiatku 19. storočia zaoberala len poľnohospodárstvom. Zvyšovaním počtu obyvateľstva sa znižovala aj výmera pôdy potrebnej na zabezpečenie výživu jednotlivých rodín a tak stúpal počet želiarov a počet vlastníkov pôdy sa znižoval. Zo želiarov potom povstávali rady námedzných pracujúcich, medzi ktorých patrili aj murári. keďže v domácom prostredí bolo námedznej práce málo, preto sa v 50-tych rokoch 19. storočia zvýšil počet sezónnych vysťahovalcov, ktorí odchádzali za prácou na Dolnú zem. Ich počet narastal v súvislosti s výstavbou nového hlavného mesta Budapešti spojením Budína s Pešťou po rakúsko- maďarskom vyrovnaní. Do postavenia Košicko-Bohumínskej železnice chodili za prácou murári a pomocní robotníci povozom alebo pešo cez Čertovicu, Brezno, Banskú Bystricu, Zvolen, Balážske Ďarmoty a Vacov do Budapešti. Alebo smerom na Poprad, Košice, Miškolc a Hatvan do Budapešti. Po postavená Košicko-Bohumínskej železnice v rokoch 1865-1872 sa ich cestovanie uľahčilo. Najviac stavebných robotníkov z Liptova bolo v Budapešti v rokoch 1880-1905. Ruky šikovných a pracovitých murárov zo Závažnej Poruby sa v spomínaných rokoch podieľali na viacerých stavbách v Budapešti ako napríklad : budova parlamentu, východná stanica, Národné múzeum, reduta, divadlo, opera, obchodná komora, Rybárska bašta, Margitine kúpele, rôzne banky, školy, kasárne a iné. Na stavbe národného múzea v Budapešti v rokoch 1836-1847 pracovalo do 50 murárov z Liptova a medzi nimi aj murári zo Závažnej Poruby. Nechýbali ani na stavbe vojenskej akadémie Ludovica a župného domu v Budapešti 1838-1841. V roku 1878 sa začalo so stavbou Vysokej školy výtvarných umení v Budapešti, na ktorej mal stavebný dozor M.M.Harminc. Budovu stavali murárske partie z Liptovského Jána, Dovalova, Liptovského Petra a Závažnej Poruby. V 80-tych rokoch 19. storočia sa väčšina hornoliptovských murárov začala špecializovať a osvojovala si nové stavebné techniky, ktoré sa snažili prenášať podľa možností aj do domáceho prostredia. Na vysokom odbornom stupni boli v tomto období aj fasádnici a lešenári zo Závažnej Poruby. Kvalitnou prácou sa pýšili liptáci na stavbe Múzea körút v rokoch 1881-1883. Veľkolepou sa stala stavba Parlamentu (Országház) v rokoch 1885-1905, kde mal stavebný dozor dovalovský rodák Ján Nepomuk Bobula. Medzi liptovskými murármi, ktorí sa zúčastnili v auguste roku 1897 na prvom veľkom dvojtýždňovom štrajku murárov v Budapešti, nechýbali popri murároch z Liptovského Petra, Dovalova, Vavrišova, Jamníka ani murári zo Závažnej Poruby. Štrajk bol po dvoch týždňoch násilím brutálne potlačený.

Potom čo 28. júna 1914 v Sarajeve zasiahla guľka vraha následníka trónu Františka Ferdinanda a jeho manželku, celosvetové udalosti dostali rýchly spád - vypukla 1. svetová vojna. Rakúsko-Uhorsko vypovedalo 28. júla 1914 Srbsku vojnu. Touto udalosťou sa začala strašná, krutá a ničivá vojna, ktorá mala predovšetkým pre Európu nedozierne následky. Vypovedanie vojny Srbsku vyvolalo reťazovú reakciu a do vojny vstúpilo postupne viac ako 30 štátov s niečo vyše 1,5 miliardou obyvateľstva. Vlaky dňom i nocou odvážali transporty vojakov na srbský front.
V sobotu ráno, 1. augusta 1914, prišli na obecné úrady plagáty so správou o vypovedaní vojny Srbsku. Po prečítaní týchto plagátov nastal v obciach všeobecný rozruch, ktorý sa ešte znásobil po zverejnení vyhlášky o všeobecnej mobilizácii dňa 21. augusta 1914, podľa ktorej boli muži do 37. roku povinní okamžite nastúpiť vojenskú službu. Behom niekoľkých hodín museli opustiť svoje rodiny a blízkych. Vtedajšia propaganda ich však utešovala prejavmi o rýchlej vojne a bleskovým návratom domov, k svojim rodinám. Rukujúci muži tomu čiastočne verili, pretože čiastočná mobilizácia bola vyhlásená aj v rokoch 1908 a 1912, pri balkánskych nepokojoch a vtedy sa vojaci rýchlo vrátili domov.
Muži z Liptova sa museli narukovať na veliteľstvo 67. pešieho pluku v Prešove alebo 9. honvédskeho pluku v Košiciach, prostredníctvom piatich obvodných doplňovacích veliteľstiev v Liptove (dva v Ružomberku, Partizánskej Ľupči, L.Mikuláši a L.Hrádku) odkiaľ boli potom odvelení väčšinou na východný front. Viacerí muži však odmietli narukovať alebo sa neskôr na front nevrátili z dovolenky a tvorili tzv. Zelené kádre – vojakov skrývajúcich sa v okolitých horách. Obvodný notársky úrad v Okoličnom rozhodoval o rekvirovaní potravín a iných vecí pre armádu, udeľoval dennú podporu 85 halierov pre ženy, ktorých mužov odvelili na front. V tomto období na veľkostatkoch miestnych zemepánov pracovali za veľmi nízku mzdu aj deti. Pracovná doba nebola presne určená. Ľudia si často „prilepšovali“ zberom zybtkov poľnohospodárskych plodín na poli. Či už klasov po žatve, alebo prekopávaním poľa po vyzbieraní zemiakov. Často aj zo zamrznutých zemiakov sa pripravovali jednoduché jedlá na zasýtenie.

Vojnovými udalosťami na území Slovenska trpel najviac vidiek. V prvých rokoch vojny zmizli z obehu všetky drobné mince a boli nahradené papierovými bankovkami, nastal akútny nedostatok potravín a ich ceny sa neustále zvyšovali. Neskôr bol zavedený lístkový systém a začalo sa s rekvirovaním obilia. V nasledujúcich rokoch sa začal prejavovať aj nedostatok potravín a šatstva, ktorý sa vystupňoval v rokoch 1917 a 1918. Ale život v obci sa ani cez kruté vojnové udalosti nezastavil. Plané sľuby a falošné nádeje sa nenaplnili, vojna sa rýchlo rozširovala a zranených, padlých a zajatých bolo treba neustále dopĺňať. Preto na jeseň roku 1914 boli nariadené ďalšie odvody mužov, ktorí ešte nenarukovali. V dedinách ostali poväčšine len starci, ženy a deti. Aby bola aspoň ako tak zabezpečená výživa vidieka, bol v zázemí poskytovaný vyživovací príspevok v sume 30 korún mesačne. Na výpomoc do jednotlivých domácností boli od roku 1916 prideľovaní zajatci. V tomto roku sa začali prejavovať aj prvé negatívne dôsledky vojny vo forme zdražovania a akútneho nedostatku potravín, začalo sa rekvirovanie obilia, zaviedol sa lístkový systém. Ako dôsledok tohto všetkého boli zavedené vojnové pôžičky.

Prehlbujúca sa vojnová potravinová kríza v zázemí, donútila vládu, aby nariadila povinné rekvirácie zvonov pre vojnovú výrobu v roku 1916 a rekvirácie obilia, múky, krmovín aj dobytka v roku 1918. Nevedno prečo, ale zvony z veže katolíckeho kostola v Liptovskom Ondreji neboli zrekvirované, aj napriek príkazu. Z veže evanjelického kostola boli odobraté obidva zvony a novými boli nahradené až po druhej svetovej vojne. V posledných vojnových rokoch chýbalo v domácnostiach skoro všetko: tuk, petrolej, cukor, mydlo, ryža, káva. Pre nedostatok petroleja sa svietilo karbidom v podomácky zhotovených kahancoch. Ceny bežných potravín stúpli v rokoch 1914-1918 viac ako 20-násobne. Odpor voči monarchii rástol zo dňa na deň. Za hranicami v štátoch Dohody: Rusku, Taliansku, Francúzsku a USA sa formovali československé légie a pripravoval sa vznik nového československého štátu.

Vojna sa skončila v roku 1918 s nesmiernymi obeťami na životoch. V rokoch 1918 a 1919 sa muži, ktorí ostali nažive, vracali do svojich domovov. Legionári z Ruska sa do vlasti vrátili po strastiplnej ceste naprieč celým Ruskom, alebo po mori, až v rokoch 1920-1921. Niektoré rodiny však márne čakali na svojich živiteľov, aj napriek tomu, že nedostali oficiálne úradné oznámenie o úmrtí. Väčšina mužov padlých v druhej polovici vojny ostala nezvestnými. V rokoch 1919 - 1927 mali preto krajské súdy plné ruky práce s vyhlasovaním nezvestných za mŕtvych, aby vdovy a rodiny po padlých mohli dostávať aspoň skromnú podporu od Úradu pre válečných poškodencov v Bratislave a vlastnícky si vysporiadať pôdu.

V Liptove žilo v roku 1910 105 514 obyvateľov a v 1. svetovej vojne padlo asi 1800 mužov. Z toho z obcí stredného a horného Liptova padlo okolo 1404 mužov, z Liptovského Mikuláša a Vrbice 48 mužov, Andice, Benice, Čemice 3 muži, Bodice 12 mužov, Demänová 21 mužov, Iľanovo 12, Liptovská Ondrašová 7 mužov, Palúdzka 18, Okoličné 22 a Ploštín 28.