Hlavné menu


Warning: Parameter 1 to modMainMenuHelper::buildXML() expected to be a reference, value given in /www/g/u/u33209/public_html/_sub/dejinyliptova/libraries/joomla/cache/handler/callback.php on line 99

Štatistika

TOPlist

Stručne z Dejín Liptova - Stručne z Dejín Liptova - časť 2
Kategória - Liptov články
Obsah článku
Stručne z Dejín Liptova
Stručne z Dejín Liptova - časť 2
Stručne z Dejín Liptova - časť 3
Samospráva
Členovia samosprávy
Celý článok

V roku 1678 vypuklo stavovské povstanie kežmarského grófa Imricha Thökölyho. Kam vstúpili vojská pod jeho velením, boli evanjelikom vrátené chrámy. Víťazné vojská sa však dopustili aj množstva ukrutností na katolíckych kňazoch a mníchoch. V Liptove bolo podľa dobových údajov zavraždených viac ako 10 katolíckych duchovných. Medzi nimi bol aj mikulášsky plebán (farár) Ján Tranoscius, vnuk Juraja Tranovského, ktorého povstalci sťali pri mlynskom úpuste na vyšnom konci vtedajšieho Liptovského Mikuláša. Desaťročné prenasledovanie sa mierne upokojilo v rokoch 1681 a 1682 po uzavretí prímeria medzi Thökölym a panovníkom. Krajinský snem v Šoproni v roku 1681 uzákonil články číslo 25. a 26., takzvané artikuly, zabezpečujúce evanjelikom náboženskú slobodu. Zákonné články nariaďovali evanjelikom vrátiť katolíkom chrámy, pôvodne katolíckym spôsobom aj posvätené. V stoliciach, kde takýmto spôsobom evanjelici prišli o všetky chrámy, bolo dovolené postaviť dva, takzvané artikulárne chrámy. V Liptove boli postavené v Paludzi a v Hybiach. Takto boli postupne v rokoch 1681-1687 katolíkom v Liptove vrátené všetky chrámy.
Dňa 5. mája 1705 zomrel cisár Leopold I. Vyjednávanie s vládou neviedlo k úspechom a František Rákoczi II. zvolal snem do Sečian, kde bola uzavretá dohoda obsahujúca 13 bodov. Podľa tejto dohody bolo v Liptove evanjelikom vrátených 23 chrámov, ale chrámy v Nižných Matiašovciach, Kvačanoch, Sliačoch, Liptovskej Teplej, Dovalove, Liptovskom Michale, Palúdzke, Okoličnom, jedného kostola v Ľupči, Liptovskom Ondreji, Liptovskej Mare, a po spočítaní katolíkov aj v Komjatnej, boli ponechané pre prevahu rímsko-katolíckeho obyvateľstva katolíkom a evanjelické zbory sa tu neutvorili, tak ako v ostatných liptovských farnostiach. Pri spočítaní sa brali do úvahy nielen všetci členovia domácností vo všetkých fíliách farnosti, ale aj služobníctvo. Pod záštitou týchto udalostí bolo utvorené znovu Liptovské kontubernium a na jeho zhromaždení v Liptovskom Mikuláši 15. septembra 1705 bolo prítomných 20 farárov z Liptova.
Liptovské stoličné zhromaždenie sa už v proklamácii z 11. októbra 1703 otvorene pridalo na stranu Rákociho povstalcov. Čoskoro na to liptovské povstalecké oddiely pod vedním Juraja Lubyho a Františka Podturňanského obsadili skoro bez boja hrady Likavu a Hrádok. Po rozhodujúcej bitke pri Trenčíne 3. augusta 1708 sa rákocziovskí povstalci dostali až do Liptova a na Oravu. V januári 1709 cisárske vojsko generálov Antona Tholleta a Jána Pálffyho s počtom asi 1200 mužov Liptov z dvoch strán obsadilo Liptov a vytlačilo povstalcov z týchto pozícií. Už 7. januára 1709 bol obsadený Ružomberok a 10. januára kuruci bezhlavo opustili aj Liptovský Mikuláš a neskôr aj Liptovský Hrádok. Povstalci sa po opustení pozícií v Liptove utiahli do Spiša. Obranou získaného Liptova bol poverený cisársky generál Peter Viard, ktorý mal k dispozícii len okolo 1500 mužov. Túto oslabenosť sa snažili povstalci využiť a naspäť dobyť stratený Liptov. Veliteľ povstalcov generál Mikuláš Berečéni sa preto uchýlil k vojnovej lesti. Vyslal brigádnika Jána Čajágyho s 1200 vojakmi do Zvolenskej župy, aby tak odlákali a ešte viac oslabili cisárske vojsko. Následkom tohto bol generál Viard odvelený do Banskej Bystrice a v Liptove ostalo len okolo 600 cisárskych vojakov pod vedením generála Tholleta. (Jeho celé meno bolo Anton Egidius gróf Jőrger von Thollet).

K vojenskému stretnutiu potom došlo v dňoch 4.-10. augusta roku 1709 na Švihrovej. (Švihrovská planina sa rozkladá v hornom Liptove medzi potokom Jamníček na jednej strane a medzi Belou a Mlynským potokom na druhej strane.) Generál Anton Thollet dal už v máji vybudovať systém obranných opevnení (šiancov) od Liptovského Hrádku cez Liptovský Peter, Vavrišovo a Pribylinu. Na východnom svahu Švihrovej dal vykopať zemné valy, na Hradskej hore vybudoval strážnu vežu a najväčší oporný bod vybudoval na západ od Vavrišova. Hrad Hrádok bol len jedným z oporných bodov južného opevnenia, pretože už v priebehu Thőkőlyho povstania bol vypálený a nebol viac obnovený. Stred cisárskej obrany tvoril múr kostola v Liptovskom Petre. Šiancový obranný systém pozostával z dvoch za sebvou stojacich pevnostných línií, z ktorých prvá bola na východnom okraji Belej a druhá bola vyznačená kopcovitým terénom na západnom brehu. Prvá línia sa začínala pri Liptovskej Porúbke, pokračovala až za hrádocký kaštieľ a dotýkala sa západného okraja dovalovského chotára. Tiahla sa ďalej západným okrajom vrchoviny medzi Dovalovom a Liptovskou Kokavou. Na tejto línii bolo päť oporných bodov, z ktorých jeden bol hrad. Druhá, zadná obranná línia sa začínala pri Liptovskom Petre a pokračovala až na západ od Pribyliny. Táto línia nebola súvislá, lebo ju prerušovali potoky vlievajúce sa do Belej. Na tejto línii boli 4 obranné body. Okolie Liptovského Petra, Vavrišova a Pribyliny boli prispôsobené na obranu. Jedine Liptovský Peter a hrad Hrádok boli schopné aktívne odolávať útoku nepriateľa, pretože tu boli umiestnené aj delá. Celý systém vybudovali vojaci a sedliaci násilne nahnaní z okolitých dedín. Aby bolo zásobovanie vojska vo vydrancovanom Liptove jednoduchšie, boli týždenné jarmoky z Liptovského Mikuláša prenesené do Liptovského Petra. Cisársky generál Anton Thollet mal podľa dobových výpovedí k dispozícii 400 mužov dragúnskeho Wolfskehlovského pluku, 900 pešiakov (400 v Pribyline, 300 v Liptovskom Petre a 100 v Liptovskom Hrádku) a 32 chlapov pod velením jedného poručíka bolo umiestnených v tábore nad Vavrišovom. Dovalovo cez deň strážil jeden jazdecký oddiel a v noci tunajší sedliaci.

Začiatkom augusta 1709 vtrhli do Liptova povstalci vedení generálom Michalom Čákym, generálom Pavlom Andrášim a brigádnikom Jánom Čajágym. Táto armáda bola tvorená 7 tisíc mužmi pechoty a jazdy spolu s delostrelectvom. Hlavná skupina povstaleckých vojsk postúpila už 2. augusta k Hybiam a ukryla sa v lese. Druhá skupina pod velením plukovníka de Riviéra s 200 jazdcami a 60 dobrovoľníkmi postúpila až k Dovalovu, ale po útoku cisárskych vojsk tiež ustúpila k Hybiam. Vo včasných ranných hodinách 3. augusta 1709 priviedol generál Csáky svoje vojsko až k dovalovským šiancom a vojsko prirpavil na útok v tých miestach, ktoré boli pre nepriateľa zle pozorovateľné. Predvoj 300 jazdcov zveril pod velenie brigadíra Františka Pauera. Za nimi nasledovali hajdúsi, delá s muníciou a napokon husári pod velením Babočaja. Generál Andráši a generál Čáky velili pechote. Celé vojsko bolo napokon 4. augusta rozmiestnené a pripravené na boj.

Boj sa začal v nedeľu 4. augusta v ranných hodinách medzi 7-8 hodinou, keď sa Čákyho oddiely pustili do útoku na šiance pri Dovalove. Keď sa to dozvedel Thollet, postavil sa na čelo jazdy a odišiel na pozície pri Vavrišove, kde sa očakával na ďalší nápor kurucov. Okolo 10-tej hodiny aj napriek nerozhodnosti Čákyho stáli jeho vojská pred Vavrišovom. Neskôr povstalci prelomili obrannú líniu v Petre a Hrádku a napadli cisárskych vojakov. Začali obkolesovať Tholletove vojsko. Prudká presila ich donútila ustúpiť a vyprázdniť horiacu obec Vavrišovo, ktorá zhorela do základov. Generál Thollet bol v boji ranený, ale hrdinsky viedol obranu cisárskych postavení. (Podľa úradného hlásenia malá guľka z pušky na dvoch miestach poranila jeho sánku.) Čoskoro do rúk povstalcov padol definitívne hrad Hrádok a časť opevnenia. Čáky sa svojou rozhodnosťou už v prvý deň boja pričinil o neskoršiu prehru, keď nevyužil obkľúčenie Tholletovych vojakov a nedal pokyn na ďalší útok. Obce Liptovská Kokava, Hybe, Východná, Važec a Štrba boli v rukách povstalcov, ktorí sa v nich opevnili a vypálili Pribylinu. Cisárske vojsko utrpelo veľké straty povstaleckou delostreleckou paľbou, ktorá trvala od 5. augusta do 9. augusta. Velenie cisárskej armády bolo rozhodnuté, aj napriek veľkým stratám, nedostatku potravín a vody, brániť sa do posledného muža. Pobyt vojakov v opevnených pozíciách znepríjemňoval v augustových horúčkach rýchlo šíriaci sa zápach rozkladajúcich sa mŕtvol a zdochlín koní. V poslednej chvíli však nastal v bitke nečakaný obrat. Správa o rýchlom a úspešnom útoku povstalcov prinútila generála Jána Pálffyho, aby poslal 7. augusta zo Zvolena generála Viarda so 600 mužmi na pomoc Tholletovi. Pri Ružomberku sa tento oddiel spojil s 1500 mužmi generála Ebergéniho a rýchlo spolu postupovali k Vavrišovu. Povstalci sa práve pripravovali na rozhodujúci útok, keď sa k nim dostala správa o postupe cisárskych posíl. Generál Michal Čáky očakával útok veľkej presily, a preto v noci z 9. na 10. augusta nariadil všeobecný ústup a povstalci sa stiahli až na Spiš. Vojakom sa z relatívne vyhratej bitky nechcelo ustupovať. Podľa ústnej tradície francúzsky povstalecký plukovník de Riviére od zlosti hodil čiapku o zem, keď dostal rozkaz na ústup. Kuruckí povstalci nechali na bojisku 400 mŕtvych a stačili zhabať dobytok z Liptovskej Kokavy, Dovalova, Východnej, Hýb, Važca, Liptovskej Tepličky a Štrby. Vojaci pochádzajúci z Liptova a Gemera využili zmätok a v noci sa vytratili do svojich dedín. Nakoniec posily pod vedením generála Ebergéniho prišli neskoro a z bojiska už len pozbierali mŕtvych a ranených cisárskych vojakov. V boji na Švihrovej v jednej zo šarvátok vo Vavrišove padol aj barón Fridrich Böckl, kapitán Wohleskehlovského jazdeckého pluku. (Podľa povesti J.Kalinčiaka “Svätý Duch” Böckl padol v dedine Svätý Duch v súboji so zemanmi z Podturne.) V Liptovskom Petre potom urobili Böcklovi vojenský pohreb a pochovali ho v miestnom kostole.
Aj keď k rozhodujúcemu vojenskému stretu v tejto bitke prakticky nedošlo, padlo v nej okolo 500 vojakov a vyhorelo 7 obcí. Medzi nimi najviac postihnuté boli Liptovský Peter, Pribylina, Vavrišovo. Priamym vojenským stretnutím bol podľa všetkého najviac poškodený tunajší kostol v Liptovskom Ondreji, ktorý bol po týchto udalostiach od základov prestavaný. Maršál Siegbert Heister s pomocnými jednotkami a generálmi Steinwillom, Lefflholzom, Ebergénim, Tholletom, Hartlebenom a kniežaťom Jurajom Lubomirskym odišiel do Spiša až 14. novembra 1709. Zanechali však svoje posádky v Liptovskom Petre, na Hrádockom hrade, v Liptovskom Mikuláši a Ružomberku.

Starší ľudia rozprávajú, že v miestach Švihrovskej bitky sa z času na čas v sparných letných mesiacoch objavujú cisárski bojovníci v bielej vojenskej rovnošate, dlhých kabátoch a trojrohých klobúkoch, držiaci v rukách pušky s nasadenými bodákmi, proti ktorým útočia kuruckí hajdúsi v krátkych kabátoch, zošnurovaných mentiekach, priliehavých nohaviciach, krátkych čižmách s puškami, šabľami a sekerami v rukách. V pozadí za nimi sa údajne zjavujú v krytých postaveniach delostrelecké batérie. Na bojisku vidieť ranených, umierajúcich, kaluže krvi, rozhádzané zbrane, horiacu dedinu a utekajúce obyvateľstvo. Nepočuť však ani streľbu pušiek a diel, ani vojenský rev, či ston umierajúcich. Všetko sa odohráva v najväčšej tichosti. Možno, že aj tento prízrak podnietil zemana Juraja Lubyho, keď na počesť svojho deda Juraja Lubyho skomponoval krásnu a dojemnú Švihrovskú dumu, ktorú hrával liptovským zemanom v 19. storočí známy huslista Jozef Piťo. Neskôr slová k tejto melódii napísal jamnícky rodák, básnik Bohuslav Klimo – Hájomil (1882-1952).

O žalostných pomeroch v Liptove po potlačení povstania a v nasledujúcich rokoch svedčí aj sťažnosť liptovského evanjelického zemianstva, spísaná 7. apríla 1721 v Paludzi. Má osem bodov. V prvom a druhom bode stručne popisujú náboženské pomery v Liptove od začiatku 17. storočia až do roku 1715, keď snem obnovil a potvrdil platnosť zákonných článkov z rokov 1681 a 1687. V treťom a štvrtom bode opisujú dôsledky obnovených článkov. Sťažujú sa, že kňazi z Paludze boli postavení pred duchovný súd v Trnave a napriek kráľovskému mandátu a osvedčeniu palatína boli usvedčení a odsúdení. V ďalších článkoch sa odvolávajú na náboženské slobody dané zemanom, ktoré sú však neustále potierané. V osobitnom odseku sa sťazujú na hybského plebána (rímsko-katolíckeho farára), ktorý absolútne potiera zákonné články a sám v Hybiach odbavuje všetky sviatosti a poberá aj všetky cirkevné dôchodky. Sťažnosť podpísali Ján Krištof Kheberič, inšpektor paludzského artikulárneho zboru, Bernhard Platthy, kurátor zboru, František Szentiványi, kurátor hybského artikulárneho zboru a Ján Kiszely kurátor hybského zboru.

V roku 1713 odsúdili v Liptovskom Mikuláši vodcu zbojníckej družiny Juraja Jánošíka. V tom istom roku 17. marca bol v Liptovskom Mikuláši na popravisku zvanom Šibeničky aj popravený. Zakrátko na tom istom mieste popravili aj jeho spoločníka Tomáša Uhorčíka.

V rokoch 1715 - 1717 Liptov opustila skoro polovica poddanského obyvateľstva - 1144 poddanských rodín, ktorí pre biedou a útlakom odišli na Dolnú zem.

Celé 18. storočie bolo v znamení viacerých katastrof, ktoré Liptov postihli. V roku 1711 postihla celý Liptov ďalšia z veľkých povodní Váhu. Liptovská župa vydala nariadenie, aby boli potrhané hrádze upravené najneskôr po 6. októbri toho roku.
Podľa historických správ sa v auguste roku 1725 všetky toky v Liptove rozvodnili a v celom kraji spôsobila veľké škody. Rozvodnený Váh podomlel aj cintorín františkánov v Okoličnom a odplavil asi 300 mŕtvol, ktoré boli nájdené a pochované až po opadnutí vôd, mnohé z nich uviazli natrvalo v bahne. Najväčšie povodne boli zaznamenané v rokoch 1812, 1813, 1817, 1837, 8., 9., 10.augusta 1842, 20., 25., 26.mája 1843 a v roku 1844.
V roku 1739 vypukla veľká epidémia moru v Ľupči a okolí a o desať rokov epidémia moru dobytka. V roku 1749 prívaly vyliateho Váhu spôsobili v celej oblasti obrovské škody. O tri roky potom, v roku 1752 mor dobytka pripravil o živobytie tisícky liptovských domácností. Z roku 1770 je v písomnostiach Liptovskej župy zase krátky záznam o katastrofálnej povodni. Rok 1772 bol pre Liptov rokom katastrofálnej neúrody a rok na to vypukol hladomor. Podľa ústnej tradície sa po hladomore začalo v Liptove rozširovať pestovanie zemiakov. Nebolo to také jednoduché, pretože obyvateľstvo bolo zvyknuté na pestovanie pre Liptov príznačných plodín ako repa, jačmeň, žito, ovos, proso a ľan. Poddaných Likavsko-hrádockého panstva na základe nariadenia kráľovskej komory učil pestovať ďatelinu, zemiaky a ovocné stromky od roku 1774 záhradník Vojtech Pruscha. V okolí Ľupče sa zemiaky začali pestovať až na konci 80-tych rokov 18. storočia a definitívne sa tu udomácnili až na začiatku 19. storočia.
Od začiatku 18. storočia boli vlastníkmi hradu v Hrádku kniežatá Lichtensteinovci. Ku panstvu v tomto období patrili: Dovalovo, Liptovská Kokava, časť Kráľovej Lehoty, Malužiná, Východná, Liptovská Teplička, Iľanovo, Ploštín a Vrbica. V roku 1731 hrad aj s panstvom od Emanuela Lichtensteina odkúpila kráľovská komora za 170 tisíc zlatých.
Po predaji Hrádku bolo panstvo dočasne spravované vedením soľného úradu, ktorý bol spolu so skladmi postavený v Hrádku s dovolením kniežaťa Lichtensteina v roku 1728. Pri Váhu bol zároveň vybudovaný sklad soli a medi. Soľ sa do Hrádku dovážala zo Soľnohradu a tu sa balila do kožených vriec, aby sa pri doprave na pltiach dolu Váhom nepoškodila. Od druhej polovice 30-tych rokov 18. storočia v priestoroch hradu a kaštieľa sídlila kancelária kráľovskej komory, spravujúca Hrádocké komorské panstvo. V roku 1762 sa Hrádockému komorskému panstvu pričlenilo aj obrovské domínium Likavy, ktoré tiež získala kráľovská komora. Hrad Hrádok sa tak stal centrom spojeného Likavsko-hrádockého komorského panstva, ktorého existencia mala veľmi pozitívny vplyv najmä na celkový rozvoj hornoliptovského regiónu. Od 50-tych rokov 18. storočia sa začalo intenzívnejšie a efektívnejšie využívať drevo. V roku 1767 barón Geeusau doviezol do Liptovského Hrádku prvé píly na rezanie stromov, v roku 1768 bola v Liptovskom Hrádku postavená tzv. Nižná píla a v roku 1792 prvý drvič kôry. V roku 1773 vznikla prvá horáreň na Čiernom Váhu a vznikli tu dve menšie drevárske osady Svarín a Čierny Váh. V roku 1786 dalo panstvo zamerať lesný majetok a vyhotoviť lesné mapy. Postupne sa drevárstvo stalo hlavným hospodárskym odvetvím priemyslu Hrádku a celého horného Liptova. V roku 1821 sa podľa zachovaných údajov v komorských pílach v Hrádku, Kokave a Kráľovej Lehote vyrobili 300 tisíc dosák.
Na konci 18. storočia sa začína aj obrovský rozmach hutníckeho priemyslu v hornom Liptove. V roku 1765 bol postavený hámor v Malužinej, ktorý spracovával medenú rudu. Vyrábala sa tu aj zliatina, ktorá sa v dobových dokumentoch spomína pod názvom „regulus“. Jej zvyšky sa v okolí Malužinej vyskytujú dodnes.

Už v roku 1763 sa zástupcovia Liptovskej župy sťažovali na zaťažovanie ubytovaným vojskom. V roku 1774 sa túto situáciu pokúsili riešiť rozdelením oddielov kráľovského vojska podľa stotín. Prvá stotina bola umiestnená v Ľupči, Sliačoch a Sokolčoch. V roku 1792 sa určil Liptovský Mikuláš ako miesto konania vojenských odvodov, ale župa nakoniec rozhodla, že odvody a sústredenie regrútov sa budú konať v Nemeckej Ľupči, pretože tu stál štábny dom z pevného materiálu. V roku 1771 sa v Ľupči ubytoval štáb Nádašdiovského regimentu.
Roky od polovice 18. storočia priniesli obyvateľstvu Liptova veľa strádania. V roku 1757 v dôsledku nedostatku chleba ľudia miešali múku s vodou alebo v lepšom prípade s mliekom, posolili a jedli. V rokoch 1770-1771 silný ľadovec zničil úrodu temer vo všetkých obciach, a tak obyvateľstvo prostriedky určené na dane minulo na vlastnú obživu. Aj v rokoch 1782-1783 ľudia nemali prostriedky na obživu a tak sa živili otrubami a bylinami. Biedu zvyšoval veľký počet vojska obytovaný v Liptove a vysoký kontingent na dodávky obilia. V zime roku 1795 bol zase taký nedostatok krmovín, že ľudia si podobnú situáciu nepamätali. Podžupan Liptovskej župy hlásil, že obyvatelia viacerých obcí už skŕmili aj slamené strechy na hospodárskych budovách, ba aj vlastných domoch.

Už v roku 1776 vyčíňali v liptovských horách a na horských cestách bandy zbojníkov. Viacerých z nich chytili. Jeden z nich bol v Liptovskom Mikuláši odsúdený na smrť a dvaja boli odsúdení na 150 palíc. Zrušením ich mučenia sa im nakoniec otvorili brány na ďalšie zločiny. Už v lete 1781 sa prepustení zbojníci opäť dávali na zbojnícke chodníčky. V júli už obťažovali pocestných. Preto župa na nich poslala veliteľa hajdúchov s 24 ozbrojenými mešťanmi z Liptovského Mikuláša a 50 ďalšími mužmi. Akcia sa však nevydarila, pretože zbojníci boli včas varovaní a utiekli do Oravskej stolice alebo do Haliče. V septembri 1781 sa záťah proti zbojníkom vydaril. Stoliční hajdúsi chytili a uväznili nielen štyroch zbojníkov, ale aj krčmára z Liptovského Ondreja, ktorý im všemožne pomáhal. Vo februári vrcholi proces s chytenými zbojníkmi, ale ich vodca Michal Mlynarčík z Liptovského Ondreja sa nechcel priznať. Podžupan Štefan Rakovský už 9. marca 1781 hlásil, že vodcu zbojníkov popravili a že na jeho poprave sa zúčastnilo množstvo obyvateľstva z Mikuláša a susedných dedín. Na popravisko zbojníka sprevádzal evanjelický kazateľ. Ešte v septembri toho istého roku sa pokúsili jeho spoludružiníci o prechod z Haliče do Liptova, ale zrejme sa preľakli ozbrojencov, ktorých poslala Liptovská župa.
Tereziánska urbárska regulácia prebiehala v liptovských obciach v rokoch 1771-1772. Prvým krokom reformy, ktorej cieľom bolo zistiť vzájomný pomer medzi poddanými a zemepánmi bol prieskum na deväť bodov.

V roku 1792 bola medzi Liptovským Hrádkom a Kráľovou Lehotou na území zvanom „Podjacková“ postavená vysoká pec (maša) slúžiaca na vytápanie železnej rudy dreveným uhlím získaným výrobou z dreva okolitých erárnych lesov v priestore dnešných Fabrík, v časti ešte aj dnes zvanej Pálenica. Rudu dovážali z liptovských a spišských baní. Táto menej kvalitná železná ruda sa do Maše a Malužinej dovážala z liptovských lokalít: Važca, Hýb, Nižnej Boce, Malužinej, Liptovského Jána, Kráľovej Lehoty a Liptovského Hrádku. Pre pec sa neskôr zaužíval názov „Maša“ alebo „Frischfajer“.

V rokoch 1804-1805 bola na podnet komorského panstva postavená v Liptovskom Hrádku v lokalite, ktorá sa dodnes nazýva „Fabriky“, továreň na výrobu pechotných pušiek, husárskych karabín a pištolí podľa štajerského vzoru. Na stavbe pomáhalo 300 vojakov c.k. armády a neskôr tu pracovalo 100 robotníkov. Výroba sa začala v roku 1806 a bola veľmi kvalitná. Ročne sa tu vyrobilo až 24 tisíc kusov pušiek, z toho pri nastreľovaní bolo pre zlú akosť vyradených len niečo menej ako 200 kusov. Kvalitou a objemom výroby dokonca v krátkom čase hrádocká manufaktúra predbehla podnik v Štajersku. V rokoch 1808-1809 dodala pre armádu až 18 493 kusov zbraní za 145 tisíc zlatých. Na výrobu zbraní sa používalo železo pripravené v Maši. Hotové pušky (resp. puškové rúry) boli naložené na plte a plavili sa dolu Váhom smerom na Sereď a odtiaľ ich furmani vozili do Viedne. Výroba pušiek bola zastavená v roku 1813 a fabriky boli premenené na železiarske dielne. V čase napoleonských vojen patrila medzi strategické zbrojárske podniky štátu. V priestrore fabrík stáli okrem továrne aj baraky pre robotníkov (dodnes stojace dlhé prízemné domy) a Haasova továreň na výrobu oleja na remeň vyrábajúceho sa z kôry stromov. Tento sa potom predával na celom území dnešného Slovenska.

V daždivom lete roku 1813 došlo ku katastrofálnej povodni. Voda v Liptovskom Hrádku zničila komorské budovy, sklady, zásoby a zmietla pôvodnú starú obchodnú cestu vedúcu cez Liptovský Peter, Dovalovo a Hybe do Spiša. Belá mala v čase kulminácie šírku 100 siah a rozliala sa do 12 ramien. Časť vecí odplavených v Hrádku voda zaniesla až do Púchova. V hornom Liptove sa utopili dvaja ľudia a celkové škody boli vyčíslené 159 tisíc zlatých, z toho škody panstva dosiahli výšku 36 tisíc zlatých. Dôsledkom tejto katastrofy bolo preloženie hlavnej dopravnej tepny smer východ-západ do Hrádku. Týmto činom sa nakoniec význam Hrádku posilnil.
Začiatok 19. storočia bol pre obyvateľov skoro katastrofický. Viaceré neúrodné roky zavŕšené rokom 1830 spôsobili, že ceny potravín a obilia sa vyšplhali neúmerne vysoko a od prelomu rokov 1830/1831 začal vyčíňať v liptovských dedinách hladomor. V lete sa obchodníci a furmani z Palúdzky nakazili v Ľvove cholerou a tak sa ochorenie dostalo až do Liptova. Prvé príznaky cholery v Liptove župný lekár zaznamenal už 15. júla 1831. Od tohto dňa sa choroba veľmi rýchlo rozšírila po celom Liptove. Až do polovice januára 1832 ochorelo v celej stolici až 12.494 obyvateľov, z toho 4.508 na následky choroby a vyčerpania zomrelo. V Liptovskom Ondreji v týchto rokoch žilo 186 obyvateľov. Z nich ochorelo v období od októbra 1831 do januára 1832 65 ľudí a 17 z nich zomrelo.

V roku 1829 sťali v Liptovskom Mikuláši posledného zbojníka Mateja Tatarku. Zbojníctvo v Liptove však nevykorenili, pretože ešte v polovici 19. storočia v Hybiach chytili a uväznili viacerých zbojníkov.
V lete roku 1834 postihli túto oblasť veľké suchá. Orná pôda bola vyschnutá, slnko spálilo trávu a nasledovala neúroda a hlad. Najviac týmto suchom boli postihnutí obyvatelia dedín pod Západnými Tatrami. Keď na jar nasledujúceho roku bol nedostatok krmiva pre hospodárske zvieratá, ľudia strhávali slamené strechy a takouto slamou kŕmili dobytok.
V lete roku 1846 naopak prudké dlhotrvajúce dažde a ľadovec úplne zničili dozrievajúcu úrodu na poliach. Už v tomto období boli zemiaky (švábka) hlavným zdrojom výživy obyvateľov Liptova. Vlhko v tomto období spôsobilo, že zemiaky aj iné plodiny rýchlo podliehali skaze, čomu nasledoval nedostatok potravín a z toho vyplývajúci hladomor.
Revolučné udalosti roku 1848 našli svoj ohlas aj v Liptove, a takisto aj nasledujúci rok 1849 priniesol obyvateľom Liptova nečakané udalosti.

V zime dňa 26.januára 1849 prešiel cez priesmyk Šturec z Banskej Bystrice do Liptova s dvoma divíziami Aulicha a Gáspára hlavný veliteľ maďarského povstaleckého vojska generál Artur Görgey a dňa 27.januára 1849 vtrhol do Ružomberka, kde sa ubytoval v kaštieli svätej Žofie. Zlé jazyky hovoria, že práve sem prišiel za spomínaným generálom emisár cisárskeho poľného maršála Windischgrätza, ktorý ho nahováral, aby so svojimi jednotkami prešiel k cisárskym oddielom. Jeho prehováranie bolo však bezvýsledné. Dňa 30.januára 1849 odišiel Gorgey do Spiša, ale ešte pred tým rozkázal podpáliť most cez Váh v Ružomberku. Zadný voj Görgeyho vojska tvorili jednotky Ľudovíta Beniczkého, kossuthovského komisára slovenského banského kraja, ktorý sem prišiel v noci 31.januára 1849 z Banskej Bystrice. Horiaci most Beniczký posudzoval ako nepriateľské gesto obyvateľov Ružomberka a preto dal mesto obkľúčiť a zaujal palebné postavenia. Medzitým ružomberčania oheň uhasili. Keď Beniczký zistil svoj omyl, pokračoval v pochode za Görgeyho vojskom.

V tomto čase slovenskí dobrovoľníci prešli od Budatína Rajeckou dolinou, cez severnú Nitru, Kremnicu a Turiec do Oravy. Odtiaľto prišli na rozkaz generála Götza pod vedením majora Henricha Trenka cez Brestovú a dňa 7. februára 1849 vtrhli do Liptova. Po prebrodení Váhu obsadili Ružomberok, kde dal barón Trenk okamžite chytiť a uväzniť Karola Szolusza, veliteľa ružomberskej gardy a mestu Ružomberku vyrúbil 15.000 zlatých výpalného, ktoré muselo mesto zložiť do 16. februára. Ružomberčania sa pokúšali výšku výpalného znížiť a peniaze si požičali od najbohatších mešťanov. Nakoniec sa podarilo jeho cenu ustáliť na 10.000 zlatých. Dňa 8. februára ráno prišiel do Ružomberka z Jasenovej na Orave spolu so svojim sprievodom aj Jozef Miloslav Hurban, ktorý mal po obsadení územia dnešného Slovenska na starosti politickú propagandu a organizovanie činnosti dobrovoľníkov. Po ostrom prejave k ľudovému zhromaždeniu na námestí v Ružomberku, kde ostro kritizoval odrodilstvo, maďarónstvo a kussuthovského ducha mesta, obedoval v spoločnosti baróna Trenka v kaštieli svätej Žofie. Jozef Miloslav Hurban spolu s Jaroslavom Bôrikom, tajomníkom Slovenskej národnej rady, ihneď po obede odišli na koči do Liptovského Mikuláša za slovenskými dobrovoľníkmi, ktorí pod vedením Bloudka a Zacha prišli v počte asi 480 mužov do Liptovského Mikuláša ešte pred nimi. Barón Trenk ostal so svojimi oddielmi aj naďalej v Ružomberku. Po odchode Hurbana z Ružomberka dal Trenk zatknúť zemana Mórica Rakovského z Liptovskej Štiavnice, ktorý bol obvinený z údajných príprav vraždy Hurbana.