Hlavné menu


Warning: Parameter 1 to modMainMenuHelper::buildXML() expected to be a reference, value given in /www/g/u/u33209/public_html/_sub/dejinyliptova/libraries/joomla/cache/handler/callback.php on line 99

Štatistika

TOPlist

Stručne z Dejín Liptova
Kategória - Liptov články
Obsah článku
Stručne z Dejín Liptova
Stručne z Dejín Liptova - časť 2
Stručne z Dejín Liptova - časť 3
Samospráva
Členovia samosprávy
Celý článok

Stručné dejiny Liptova 1229-1918

Prvá písomná zmienka (aj keď veľmi stručná) o darovaní majetkov v Liptove je z roku 1229, keď kráľ daroval územie neskorších Ráztok nemenovaným zemanom. Územia Uhorskej Vsi a Paludze boli na začiatku 13. storočia najväčšími ucelenými kráľovskými majetkami v Liptove, ktoré uhorskí králi postupne rozdelili medzi svojich verných služobníkov rôzneho národnostného pôvodu, predchodcov liptovského zemianstva.

Názov Liptov ako označenie územného celku sa po prvý krát spomína v roku 1230 v listine Ondreja II., ktorou daroval Beuchovi, Haukovi a Polkovi územie Uhorskej Vsi. Tento veľký územný celok patril k Uhorskej Vsi (Mogorfolu) a rozprestieral sa na pravom brehu Váhu medzi potokmi Revišná (Bocianka?) a Belanka (Belá?). Uhorskú Ves založili pravdepodobne vojaci na podnet kráľa, ktorí boli poverení ochranou tunajšej obchodnej cesty a utvárajúcej sa hranice raného uhorského štátu. Títo usadení vojaci boli nielen maďarskej národnosti, ale slúžili tu aj Česi a Valóni. Spolu s inštitúciou vojenskej strážnej stanice sa v 30-tych rokoch 13. storočia sa rozpadol aj veľký majetkový komplex Uhorskej Vsi. Kráľ Ondrej II. časť tohto majetku daroval v roku 1230 ako „prázdnu zem“, (bez správcu, majiteľa) trom rytierom Beuchovi, Hauchovi a Polkovi za ich verné, zrejme vojenské služby. Starší historici sa domnievali, že išlo o bratov, stredoveké listiny však informáciu o nijakom príbuzenskom zväzku týchto osôb dôkaz neposkytujú. Celý darovaný majetok si obdarovaní medzi sebou podelili. Hauch dostal západnú časť majetku a za svoje sídlo si vybral územie dnešnej Liptovskej Ondrašovej, ktorá sa ešte na konci 13. storočia v listinách spomína ako Hauchova Ves (Houkfolua). Beuch získal časť rozsiahleho územia, neskôr nazývaného Wezueres. Jeho majetok sa teda rozprestieral v okolí dnešného Liptovského Jána a Závažnej Poruby po Uhorskú Ves a na opačnej strane zahŕňal aj Boce. Polko získal časť územia Uhorskej Vsi na pravom brehu Váhu a v rokoch 1230-1235 na krátko aj Hybe. V Uhorskej Vsi mal Polko dokázateľne ešte v roku 1239 svoje sídlo, pretože sa tu spomína ako „Polko de villa Mogorfolu“. V tomto roku kráľ odobral z pôvodného majetku Polkovi Hybe a ponechal mu len Uhorskú Ves. Jeho spolubojovníci Hauch a Beuch sa v listine nespomínajú možno aj preto, že boli v tomto čase už mŕtvi, alebo preto, že držba Hýb sa ich priamo nedotýkala. Ich osud, tako aj osudy nimi spravovaných územných celkov sú v rokoch 1240-1263 zahalené rúškom tajomstva a umožňujú historikovi len predpokladať a kombinovať. Pravdepodobne Hauch, Beuch aj Polko zomreli v rokoch 1230-1240 bez potomkov a celé pôvodné územie Uhorskej Vsi pripadlo ako odúmrť opäť kráľovskej korune. Je veľmi pravdepodobné, že ako kráľovskí rytieri padli pri obrane Uhorska pri tatárskom vpáde.

Niektorí historici tvrdia, že v roku 1241 tiahli cez Liptov Tatári. Títo ničili všetko, čo im prišlo do cesty. Obyvateľstvo karjiny sa údajne utiahlo do horských opevnení a v strachu vyčkávalo. Podľa posledných teorií sa tatársky vpád Liptovu však vyhol a obyvateľstvo nieslo jeho dôsledky len nepriamo.

Ďalšie obdobie vývoja Liptova dokumentujú listiny kráľov Bela IV. z rokov 1257, 1265 a Štefana V. z roku 1270. Z nich sa môžeme dozvedieť, že časť kráľovského poddanského obyvateľstva Liptova a Turca pred rokom 1257 opustila svoje príbytky a ušla do južnejších častí krajiny. Kráľ na jednej strane prikázal pôvodnému obyvateľstvu vrátiť sa späť do svojich osád a na druhej strane umožnil príliv nových osadníkov na opustené územia. V dobových listinách sa títo osadníci označujú ako „hostia“ (hospites) a od kráľa dostávajú štedré privilégiá. Bol dôsledok zvyšovania poddanských povinností, ktoré od poddaných na kráľovských majetkoch v Liptove a Turci vyžadovali zástupcovia Zvolenského komitátu, príčinou ktorých sa v polovici 13. storočia veľká časť obyvateľstva odsťahovala do južných krajov Nitiranskej a Hontianskej stolice, čím sa zákonite zmenšili príjmy do kráľovskej pokladnice. Preto kráľ Belo IV. poskytol navrátilcom úľavy a stanovil ich nové povinnosti. Navrátené poddanské domácnosti boli oslobodené na tri roky od všetkých povinností kráľovi. Po uplynutí tohto obdobia sa mala platiť za každú usadlosť na svätého Martina daň dve vážky striebra (10 g), za každých 40 usadlostí 1 kus hovädzieho dobytka, 40 sliepok, 20 gbelov ovsa a za každých 40 usadlostí vystrojiť a poslať jedného jazdca do kráľovho vojska. Slobodné sťahovanie kráľ obmedzil len na sťahovanie do dedín, ktoré boli súčasťou kráľovského majetku v Liptove, pričom domy museli predať a miestnemu richtárovi vyplatiť 12 denárov. Poddaným zakázal loviť jelene, diviaky, zubry, osly, jarabice a chytať ryby v Ľupčianke, Revúcej, Teplej a Sestrči.

V druhej polovici 13. storočia nastáva prílev nových osadníkov do najmä do väčších celkov akými boli v Liptove Ružomberok, Ľupča a Hybe, ktorých sem pravdepodobne prilákala túžba za drahými kovmi. Okolité neprebádané lesy a potoky totiž poskytovali možnosť objavenia ložísk zlata či striebra. Novými osadníkmi boli najmä Nemci z Banskej Štiavnice a Krupiny, ktorí sem postupne prichádzali a natrvalo sa tu usadzovali so súhlasom kráľa Bela IV. Kráľ podporoval usadzovanie sa nových osadníkov v krajine, pretože vyľudnené pozemky v Liptove neprinášali žiadny úžitok.

Najstaršie mestské výsady v roku 1263 získala Partizánska (Nemecká) Ľupča (zachovaná listina je však zároveň najstaršie liptovské falzum) a Hybe v roku 1265. Najstaršou obchodnou cestou, ktorá viedla Liptovom v smere východ - západ, neskôr nazývaná Staré vráta sa prvý krát spomína v listine z roku 1340. Prvá zmienka o južnej trase tejto obchodnej cesty je už z roku 1298, keď sa spomína ako „magnam viam“ pri Ivachnovej. Mýtne stanice boli v Hybiach, Dovalove, Liptovskom Petre, Liptovskej Sielnici a Ružomberku.

Začiatky osamostatňovania správy Liptova spadajú do prvej polovice 13. storočia, keď sa spomína samostatný úradník „comes curialis“, priamo podriadený zvolenskému županovi. Vývoj správy na území Liptova však nesmeroval k vytvoreniu hradného komitátu, ale k vytvoreniu autonómnej zemianskej stolice. K tomuto vývoju významne prispela aj listina kráľa Ladislava IV. z roku 1279, ktorá udeľovala zvolenskému županovi výlučné právo dosadzovať na Liptovský hrad, ako centrum župy, dvorského župana so súhlasom miestnych šľachticov. Od tohto roku sa stráca podriadenosť liptovského župana zvolenskému, a tento sa stáva predovšetkým predstaviteľom záujmov liptovského zemianstva. Prvým županom samostatnej Liptovskej stolice bol v rokoch 1338-1351 Tomáš, syn Petra de Čókakó (Chokakeo), ktorý vystriedal ešte zvolenského župana Magistra Donča (1312-1338).

Najstarším stoličným sídlom bol pravdepodobne najstarší hrad v Liptove – hrad Liptov (Starý hrad). Od 15. storočia až do 18. storočia sa stoličné zasadnutia konali na rôznych miestach, najčastejšie v Liptovskej Mare, neskôr v Nemeckej (Partizánskej) Ľupči, väčšinou v dome úradujúceho župana.

Kresťanstvo sa začalo v Liptove udomácňovať už vo veľkomoravskej dobe, od 9. storočia. Šíriteľmi nového náboženstva boli benediktínski mnísi, žijúci v pustovniach, ktoré boli roztrúsené po Liptove, čo je pravdepodobné podľa zachovaných názvov vrchov a lokalít s názvami Svorad, Mních. Ich centrom pre strednú časť Liptova mohol byť benediktínsky kláštor v Liptovskej Sielnici zachovaný na mladšom pečatidle mestečka z roku 1670. Aj nad obcou Martinček sa údajne nachádzal kláštor rádu templárov už okolo roku 1230, ktorý mohol mať strážnu funkciu. Existenciu týchto kláštorov sa však doposiaľ nepodarilo dokázať. Mníšska pustovňa podľa zachovaných prameňov existovala ešte začiatkom 14. storočia aj hlboko v doline potoka Revúca pri ceste z Ružomberka do Banskej Bystrice v blízkosti sútoku Lúžnej a Revúcej. Písomné pramene však žiadny kláštor na území Liptova nespomínajú.

Dôležitým činiteľom pri vzniku nových sídlisk zohrali kostoly. Niekoľko liptovských dedín sa vyvinulo v blízkosti starších sakrálnych stavieb. Staršie kostoly vznikali mimo sídlisk a boli určené pre obyvateľov viacerých dedín. Prvými známymi staviteľmi liptovských gotických chrámov boli pravdepodobne kamenári Hongh a Gechmin. Hongh sa spomína spolu s lučišníkom Izumbarom v listine z 1262, ktorí dostali za zásluhy pri udržiavaní, prestavbe a obrane hradu zem pod liptovským Starhradom. Vplyv na rozvoj liptovskej gotiky mal aj pobyt francúzskeho staviteľa Villarda d´ Honnecourta pri výstavbe hradu Likava. Podľa niektorých písomných prameňov pôsobili v Liptove kamenár Boda a staviteľ francúzskeho pôvodu Gilbert a jeho syn Mikuláš, ktorí boli v službách potomkov šľachtica Bohumíra. Títo aj keď sa priamo nepodieľali na stavbách, mohli pomôcť aspoň svojimi bohatými skúsenosťami. Na stavbe chrámu v Okoličnom pracovali v rokoch 1489-1490 stavitelia Peter a Ján, synovia Štefana, autora niektorých spišských gotických stavieb a pracoval tu aj poľský majster Stanislaus. Najstaršie kostoly boli postavené pri Ludrovej, v Martinčeku, Liptovskej Teplej, Liptovskom Michale, Liptovskom Mikuláši, Trstenom, Svätom Štefane (dedina zanikla na zač. 18. storočia), Liptovskom Petre a Šoldove (dedina zanikla v 15. storočí).

Prvé trhové výsady dostal Liptovský Mikuláš v polovici 14. storočia do kráľa Ľudovíta I. Právo konania trhu v Liptovskom Mikuláši každý utorok potvrdil Pongrácovi kráľ opäť v roku 1360. Neskôr od roku 1424 sa v Mikuláši konali aj pravidelné výročné jarmoky, a to na Turíce a na Mikuláša. Týmto sa Mikuláš zaradil k Ľupči a Ružomberku, ktoré ako jediné mestá v Liptove mali právo dvoch výročných jarmokov.

Aj keď pokusy o falšovanie listín v Liptove sú zaznamenané už v druhej polovici 13. storočia, najznámejším falzifikátorom listín v Liptove a v Turci, ktorého meno malo byť navždy zatratené bol Ján Literát z Madočian, ktorého za falzifikátorskú činnosť v rokoch 1374-1381 upálili okolo roku 1390. Pri prehliadke jeho kúrie v roku 1390 boli objavené falošné pečate uhorských kráľov, kapitúl a konventov, ktoré vydávali listiny. V súvislosti s následnými nejasnosťami okolo držby majektov v Turci a v Liptove bola kráľom zriadená pre vypátranie falzifikátov listín komisia na čele s liptovským županom Imrichom Bubekom, pred ktorou zemania z Turca a Liptova v roku 1391 obhajovali listinami vlastníctvo svojich majetkov. Z činnosti tejto komisie potom vznikli súpisy pravých listín, zvané Turčiansky a Liptovský register.
Na konci 14. storočia prešiel Liptovom sprievod kráľa Žigmunda Luxemburgského. Pri ceste Liptovom sa 14. júla 1397 ubytoval v kaštieli svätej Žofie (castellum St.Sophie) v Ružomberku a potvrdil tu mestské privilégiá Nemeckej Ľupči.
Na konci roku 1397 Liptov obsadili spojenci kráľa Vladislava I. na čele s moravským markgrófom Prokopom a opolským kniežaťom Ladislavom, ktorí sa zároveň zmocnili všetkých troch liptovských hradov. Žigmund bol však zaneprázdnený vojnou s Turkami a tak vojenskú okupáciu Liptova prišiel riešiť až v roku 1399. Hrady a mestá boli oslobodené a v Liptove bol opäť ustanovený poriadok. Pri vojenskej výprave v roku 1399 je jeho osobný pobyt v Liptove dokumentovaný dvoma listinami vydanými Liptovskom Petre. Jedna je datovaná 15. augusta 1399 „in Sancte Peter“ a druhá 17. augusta 1399 „in villa Zenthpeter“. V ten istý deň, v nedeľu 17. augusta 1399 sa zastavil aj v Ružomberku a vydal tu pre mesto listinu, ktorou Ružomberok oslobodzuje od mýta. V Ružomberku zrejme ostal až do začiatku septembra, pretože ešte 8. septembra 1399 tu vydáva ďalšiu listine pre mesto a oslobodzuje tunajších kupcov od platenia mýta ne celom území krajiny.
Na topoľčianskom sneme však dala magnátska klika na čele s Ditrichom Bubekom uväzniť Žigmunda Luxemburského a za kráľa vyhlásili Vladislava Jagelovského. Za zásluhy o znovudosiahnutie trónu kráľ Žigmund listinou z 24. mája 1406 dal do držby bratom Mikulášovi a Jánovi Gorianskemu Liptovskú stolicu spolu s Liptovským Veľkým hradom, Likavou a Novým hradom (Hrádkom) ako aj mestečkami Ružomberkom, Ľupčou a Hybami.
V 15. storočí prežil Liptov tri vpády husitov, a to v roku 1431, 1433 a 1434. Týmto ničivým vpádom padli za obeť Ružomberok, Nemecká (Partizánska) Ľupča, Hybe, Likava a mnohé iné sídla, ktoré boli vyplienené a vypálené. Prvý krát sa do Liptova dostali na jeseň roku 1431 pod vedením Prokopa Veľkého cez Jablunkovský priemyk. Podľa dochovaných správ nie je jasné, či sa dostali aj do oblastí stredného a horného Liptova. V noci z 26. na 27. septembra 1431 pod vedením Prokopa Holého a Jána Čapka zo Sán a ľsťou obsadilo hrad Likavu. Pravdepodobne ich viedol Ján z Messenpeku, bývalý kastelán hradu. Po obsadení tu zanechali len posádku a tiahli ďalej smerom cez Turiec do údolia rieky Nitry.
V 20-tych rokoch 15. storočia si Likavský hrad ponechal Žigmund Luxemburský a okolo roku 1429 sa dostáva do rúk kráľovnej Barbory. Ihneď po dobytí Likavy kráľovná napísala list kremnickej mestskej rade, aby tunajší mešťania poslali proti husitom do Liptova vojsko. Krátko na to sa s podobnou prosbou obrátila aj na mesto Košice.
V nasledujúcich rokoch 1432 – 1433 prítomnosť husitov využil Pankrác zo Svätého Mikuláša a stal sa jedným z najmocnejších feudálov v krajine. Husitské vojsko vpadlo 7. mája 1433 opäť do Liptova smerom zo Spiša. Podľa dobových prameňov s vojskom asi 20 tisíc bojovníkov, podľa iných materiálov s 300 vojnovými vozmi a 9 tisíc mužmi. Popolom ľahli hrad Hrádok, Hybe, Nemecká (Ľupča) a Ružomberok. Pri svojom postupe dolu Liptovom do Turca husiti rabovali a ničili, čo im prišlo do cesty. V apríli roku 1434 tiahli cez Liptov pod vedením ruského kniežaťa Fridricha. No Nemecká Ľupča a hlavne Ružomberok ležali na dôležitej obchodnej ceste, a preto boli v týchto mestách zanechané husitské posádky. Pri ústupe husitov na západ na jeseň 1434 boli Ružomberok a Nemecká Ľupča na mnohých miestach zapálené a vyrabované.
V roku 1440 sa dostal do vlastníctva liptovských hradov a mestečiek Ladislav Rikolf z Kamenice, neskôr známy ako lúpežný rytier. V tomto období sa začínajú vlastnícke vzťahy v Liptove komplikovať tým, že všetky tri hrady a spolu s nimi aj mestečká nepatrili jednému majiteľovi, čo spôsobovalo nezhody medzi jednotlivými feudálmi.
V roku 1450 sa vlastníkom liptovských hradov na 14 rokov stáva Peter Komorovský (+1476). Počas panovania Vladislava Jagelovského bol jeho prívržencom a ovládal rozsiahle územie dnešného severného Slovenska. Neskôr sa neslávne preslávil svojim plienením a lúpežnými prepadmi, za čo ho uhorský snem zbavil funkcie župana Liptovskej a Oravskej stolice. V roku 1453 sa dostal do nemilosti panovníka a prišiel aj o hrady v Liptove. Ešte v tom istom roku Ladislav Pohrobok dal tieto hrady Pongrácovi z Liptovského Mikuláša (+ pred 1469) spolu s funkciou liptovského župana. Musel však neustálebojovať s Petrom Komorovským. Pongrác ostal ich vlastníkom až do roku 1459, keď mu ich panovník odobral a opäť dal Komorovskému. Opäť medzi nimi došlo k bojom, pri ktorých bol vážne poškodený aj Nový hrad.
Najmä zo ziskuchtivých pohnútok sa Peter Komorovský pridal k bratríckemu hnutiu, ale po rozhodujúcej porážke pri Rimavskej Seči sa vrátil na stranu kráľa. V roku 1469 mu kráľ Matej Korvín opäť potvrdil držbu jeho niekdajších majetkov. Okrem Nového hradu vlastnil aj panstvo Oravského hradu, Veľkého (starého) liptovského hradu a Likavy. Zároveň získal aj strečniansky Starý hrad.
V druhej polovici 15. storočia niekedy okolo roku 1472 sa Liptovom prehnalo vojsko poľského kráľa Kazimíra. Za obeť mu padla aj väčšina dedín v okolí Liptovského Ondreja vo vlastníctve zemanov z Liptovského Petra. Z popola už nikdy nepovstali dediny Čutkovo, Danišovo a Vitanová (Vytanfyalyse, Vitanfalua). Pri prechode poľských vojsk boli zničené aj dediny Liptovský Peter, Jamník a Liptovský Ondrej. V rokoch 1474-1478 hrady v Liptove patrili kráľovi Matejovi Korvínovi. Až v roku 1478 jeho ľavoboček Ján Korvín spolu s titulom „liptovské knieža“ dostal aj liptovské hrady.
V roku 1485 dostal majetky v Liptove rod Zápoľských. Matej Korvín ich dal Štefanovi Zápoľskému (*1430 +1499) županovi Spišskej, Šarišskej a Trenčianskej župy za jeho verné služby. Po Štefanovi Zápoľskom dostal celé panstvo jeho syn Ján Zápoľský (*1487 +1540) župan Liptovskej a Spišskej župy, sedmohradský vojvoda.

V roku 1526 časť stavov zvolila Jána Zápoľského za uhorského kráľa. Iná skupina stavov zvolila za kráľa arcivojvodu Františka Ferdinanda. Medzi dvoma kráľmi sa tak rozpútala vojna o trón. V roku 1528 rabovalo Liptov a Spiš cisárske vojsko generála Jána Katzianera. Mohutná armáda s 500 nemeckými jazdcami, 500 husármi a troma tisíckami pešiakov, ktorá sa valila Liptovom v máji 1528, spôsobovala obyvateľstvu nesmierne škody. Vojaci brali nielen potraviny, ale aj šatstvo, kone, dobytok a znásilňovali ženy. V septembri toho istého roku tiahol týmto územím aj so svojím vojenským sprievodom veľmož Ján Zápoľský, usilujúci sa získať kráľovskú korunu. Jeho bojové šíky s 800 naverbovanými Poliakmi a Valachmi, ktorým velili Krištof Thöke a Peter Kostka pri Liptovskom Mikuláši napadlo 400 husárov spolu s liptovským vojskom a niekoľkými jazdcami z hradu Likava. Títo museli však ustúpiť. Vojaci Zápoľského sa rozbehli rabovať po okolitých dedinách. Rabovačkám neunikli ani Okoličné, Závažná Poruba, Podtureň a Liptovský Ján. Krištof Thöke napísal výhražný list, v ktorom Liptákom hrozil ďalším vraždením a rabovačkami. No jeho ďalšie útoky nevyšli. V bojoch medzi Liptovským Mikulášom a Liptovským Hrádkom stratil 113 mužov a 200 padlo do zajatia. Ostatná armáda sa rozpŕchla do okolitých obcí, kde si vojaci zachraňovali holý život vykrádaním domov a vraždením nevinných ľudí. Veliteľ Thöke utiekol na Oravu. No ani po týchto udalostiach sa situácia v Liptove a Spiši neukľudnila. V marci 1529 opäť vtrhli z Oravy do Liptova spojenci Jána Zápoľského. Bitka sa odohrala medzi Varínom a Ružomberkom, kde v Liptove naverbované cisárske vojská podľahli presile a dali sa na útek. Kostkovo vojsko sa pri prenasledovaní zmocnilo skoro celého Liptova. Kadiaľ prešla noha rabujúceho vojaka, neostal kameň na kameni, mnohé dediny v okolí Mikuláša boli vyrabované, medzi nimi aj Podtureň. Generál Katzianer vyslal proti nim vojsko, to však ostalo rabovať v spišských mestách a do Liptova sa ani nedostalo.
V roku 1533 daroval svoje majetky v Liptove za verné služby novému županovi Liptovskej stolice Ľudovítovi Pekrymu z Petroviny a Raziny. Po smrti Ľudovíta Pekryho v roku 1551 sa hrad dostal do rúk jeho manželky Alžbety Bátoryovej ako správkyni majetku maloletého Jána Pekryho.

Prvý znak pridelil Liptovskej stolici Ferdinand I. erbovou listinou z 12. februára 1550. Tento erb tvorí modrý štít, v ktorého päte je zelená pažiť, v strede ktorej zo strieborných skál vyrastá smrek so zelenou korunou v hornej časti štítu. Pod korunou z pravej strany stojí vzpriamený vlk a z ľavej strany orlica, ktorí držia pravými nohami zlatú kráľovskú korunu. Klenot tvorí prilba so zlatou korunou, na ktorej sedí orlica s rozpätými krídlami a hlavou obrátenou vpravo. Prikrývadlá sú na ľavej strane zlaté a čierne a na pravej strane zlaté a modré.

V roku 1557 postihla Liptov veľká povodeň. Rieka Váh sa vyliala z brehov a odnášala všetko, čo jej prišlo do cesty. Malé drevené chalúpky sedliakov a želiarov boli zaplavené, mnohé z nich voda odniesla a ich obyvatelia takto prišli o strechu nad hlavou. Na konci 16. storočia sa živelné pohromy opakovali čoraz častejšie a ztrpčovali beztak ťažký život obyvateľstva.

Prenikaniu Lutherových myšlienok v mnohom dopomohol zmätok po porážke Uhorska v bitke pri Moháči, kde padlo niekoľko vysoko postavených cirkevných hodnostárov a patrónov množstva fár a kostolov. V tejto situácii sa chytili príležitosti mladí klerici vracajúci sa z Nemecka a rozširujúci Lutherovo učenie. V súvislosti s touto porážkou hrozila turecká invázia z jednej strany a boj o uprázdnený uhorský trón zo strany druhej. Na uhorský trón zasadol prvý Habsburg v osobe Ferdinanda I., proti ktorému vystúpil sedmohradský magnát Ján Zápoľský, ktorý sa tiež snažil získať kráľovskú korunu. Tento odboj sa v Liptove skončil v roku 1527 jeho obsadením Ferdinandovým generálom Katzianerom. Všetky spomínané udalosti mali vplyv na to, že obyvateľstvo Liptova sa hromadne pridávalo k Lutherovým myšlienkam a zaberalo katolícke chrámy, z ktorých na mnohých miestach odstránili vnútorné zariadenie a v duchu svojej novej viery zabielili aj ich nástenné maľby. Evanjelickí kňazi spočiatku používali katolícke kňazské rúcho a boli podriadení katolíckym biskupom a archidiakonom, ale až neskoršie si utvorili samostatné bratstvá, kontuberniá (dnešné senioráty) a boli zvolení seniori. Liptovské kontubernium sa utvorilo v roku 1561 s 37 cirkevnými zbormi. Liptovskí župani sa tiež stali horlivými prívržencami novej viery - Ján Krušič a po ňom dedične Illešházyovci.

Podľa kanonickej vizitácie (prehliadky fár a farností) vykonanej v roku 1560 Michalom Szegedinusom, v Liptove existovalo 30 cirkevných zborov, z ktorých vizitátor navštívil 28 zborov. Nevizitoval v Dúbrave a Svätom Štefane, pretože kňažské stanice neboli obsadené. Trinásť z nich sa pridŕžalo katolíckej viery a ostatné zbory boli stúpencami reformácie. Vizitátor ich vyhlásil za heretikov, kacírov. Z 29 kňazov v 28 cirkevných zboroch bolo 14 kňazov ženatých, 7 neženatých a pri ôsmich vizitátor stav neoznačil. Výslovne katolíckych farárov vizitátor našiel vo Svätej (Liptovskej) Mare, Liptovskej Sielnici, Kvačanoch, Liptovských Matiašovciach, Liptovskom Trnovci, Bobrovci, Bodiciach, Sliačoch, pri Ludrovej, Ružomberku, Trstenom a Komjatnej. Rozmach protestantizmu nemal dlhého trvania. Závery Žilinskej synody a snemu v Trnave umožnili predstaviteľom katolíckej cirkvi pripraviť odvetné opatrenia, ktoré viacmenej vyústili do stavovských povstaní Štefana Bočkaja, Gabriela Bethlena a Rákocziovcov.

V roku 1562 Liptovská stolica vydala nariadenie, ktoré zakazovalo vstup kočovných Rómov na územie Liptova. Najstaršia konkrétna správa o pôsobení Rómov v Liptove je z roku 1563, keď dostala skupina prichádzajúca zrejme zo Spiša, povolenie usadiť sa v blízkosti hradu v Liptovskom Hrádku a vyrábať tu pre potreby hradu a okolité dediny železné náradie (motyky, sekery, vidly), klince a halapartne pre nočných strážnikov. Prvým mestom, kde sa Rómovia v Liptove usadili bola Nemecká (Partizánska) Ľupča, ktorej mestský magistrát dovolil v roku 1580 usadiť sa trom bratom, zvaným Puška na mieste zvanom Pod šibenice a živiť sa kováčstvom. Udalosti v Liptove na konci 16. storočia a začiatku 17. storočia spôsobili úbytok obyvateľstva v tejto oblasti. Rok 1591 sa v kongregačných protokoloch Liptovskej župy spomína ako rok veľkej drahoty. V roku 1593 vypukol v Liptove hladomor ako dôsledok neúrody a vysokých cien základných potravín. Naviac v dňoch 3. , 4. a 5. júla 1593 sa Váh vylial z brehov a narobil v celom Liptove obrovské škody. V roku 1600 vypukol v Liptove dobytčí mor, vzrástla drahota a životné pomery obyčajných ľudí sa stali neznesiteľné. V protokole liptovskej stolice sa o tejto ťažkej dobe píše:. „...a poneváč morovou pliagou bol odjatý dobytok, ľudia žrali lecijaké zeliny a z riasy se delel chlieb, od čoho aj ľudia nadmieru puchli...“ Drahota dosiahla takú mieru, že jeden vôl stál až 14 zlatých, jedna bočka piva 6 zlatých a jedna morka 2 zlaté. Situácia vyústila do hladomoru, ktorý niektoré dediny hrádockého panstva doslova vyľudnil. Po hladomore v roku 1601 vypukla najmä Dolnom Liptove (Ružomberku, Nemeckej Ľupči, Stankovanoch, Švošove, Hubovej, Hrboltovej, Likavke, Liskovej) epidémia hrozného moru, ktorá sa šírila aj do oblastí v okolí Liptovského Mikuláša. Nasledoval hlad a následky morovej epidémie spôsobili obrovský úbytok obyvateľstva v celom Liptove. V roku 1601 hlad a morová epidémia spôsobili obrovský úbytok obyvateľstva v Liptove.
V rokoch 1645-1646 zachvátila celý horný Liptov epidémia cholery, na následky ktorej zomrelo niekoľko tisíc ľudí. Nákaza v roku 1645 vypukla vo Vrbici a odtiaľto sa šírila do celého Liptova. Ušetrené ostali len obce Beňadiková, Liptovský Ondrej, Hôra, Jakubovany a Konská. Na následky cholery zomrelo desať hornoliptovských kňazov.

V 70-tych rokoch bola na potlačenie reformácie v Liptove použitá vojenská sila. Veľkovaradínsky biskup a spišský prepošt Juraj Bársony 2. marca 1672 s oddielom vojska cisárskeho vojvodu generála Jána Sporcka pod velením kapitána Lambu, v spolupráci s liptovskými zemanmi Gabrielom Thuránskym z Turíka a Ladislavom Rádym z Ivachnovej násilím obsadili kostoly v Ružomberku, Liskovej a Nemeckej Ľupči a odobrali ich evanjelikom. Ich postup bol uľahčený, pretože krátko pred tým liptovské hrady obsadili iné jednotky veliteľa cisárskych vojsk generála Sporcka. Týmito udalosťami sa začalo v Liptove takzvané desaťročné prenasledovnie evanjelikov. Vyvrcholilo súdnym procesom proti evanjelickým kňazom a učiteľom v roku 1673. Dňa 10. októbra 1673 bol vydaný cisársky mandát, ktorý zakazoval evanjelickým farárom vykonávať kňažskú službu. V 70-tych rokoch 17. storočia páchali jezuitskí kňazi na evanjelikoch rôzne ukrutnosti. Najukrutnejší z nich boli jezuitskí farári Pongrác v Ľupči spolu s Radécim a Podhorom v Liptovskom Mikuláši. Na ich príkaz vojaci trhali evanjelickým mešťanom vlasy a brady a prinútili ich prijať večeru Pánovu pod jedným spôsobom. Ako odveta nasledovalo zatýkanie a vraždenie katolíckych farárov v Liptove, dokonca ešte pred povstaním Imicha Thökölyho. V roku 1671 bol v Bratislave zriadený Mimoriadny delegovaný súd, pred ktorý bolo povolaných 233 väčšinou protestantských zemanov, podozrievaných z účasti na Wesselényiho sprisahaní. V roku 1673 boli pred tento súd povolaní ostrihomským arcibiskupom Jurajom Szelepcsényim aj evanjelickí kňazi z Turca, Zvolena a Liptova. Obvinili ich z vlastizrady, bohorúhačstva a odsúdili ich na smrť. Aj keď rozsudok nebol vykonaný, bol na obvinených vykonávaný nátlak, aby prestúpili na katolícku vieru.
Prenasledovanie evanjelikov v Liptove bolo verejne vyhlásené 10. októbra 1673 v deň konania trhu v Liptovskom Mikuláši. Roky prenasledovania evanjelikov v Liptove sa vlastne začali vyhnaním evanjelického farára Zachariáša Klementisa spolu s rodinou z fary v Liptovskej Mare Gabrielom Thuranským a svätomarským (neskorším nemecko-ľupčianskym) farárom Jánom Martinkovičom. Pred súd v Prešporku bol predvolaný aj Martin Matthei z Matiašoviec. Pred súdnu stolicu sa dostavil a pod obrovským nátlakom sa svojich myšlienok a učenia vzdal, podpísal reverz, že nebude vykonávať kňažské úkony a odišiel do exilu. V roku 1674 povolali pred spomínaný súd aj ďalších farárov a učiteľov z územia Uhorska. Z územia obsadenom Turkami ale tureckí bašovia kňazom odchod zakázali. Niekoľkí ušli k Turkom alebo do Sedmohradska, aby sa pred súd nemuseli dostaviť. Tí kňazi, ktorí sa dostavili, boli obvinení z vlastizrady. Ostatní, ktorí podpísali reverzy a prešli na katolícku vieru boli oslobodení. Deväťdesiat z nich, ktorí tak neurobili, podstúpili ukrutné pobyty v rôznych žalároch na území celého Uhorska. Ale ani tí kňazi, ktorí reverz podpísali a ostali doma nenašli pokoja. Boli vystavení posmechu, opovrhnutiu a biede.


V roku 1678 vypuklo stavovské povstanie kežmarského grófa Imricha Thökölyho. Kam vstúpili vojská pod jeho velením, boli evanjelikom vrátené chrámy. Víťazné vojská sa však dopustili aj množstva ukrutností na katolíckych kňazoch a mníchoch. V Liptove bolo podľa dobových údajov zavraždených viac ako 10 katolíckych duchovných. Medzi nimi bol aj mikulášsky plebán (farár) Ján Tranoscius, vnuk Juraja Tranovského, ktorého povstalci sťali pri mlynskom úpuste na vyšnom konci vtedajšieho Liptovského Mikuláša. Desaťročné prenasledovanie sa mierne upokojilo v rokoch 1681 a 1682 po uzavretí prímeria medzi Thökölym a panovníkom. Krajinský snem v Šoproni v roku 1681 uzákonil články číslo 25. a 26., takzvané artikuly, zabezpečujúce evanjelikom náboženskú slobodu. Zákonné články nariaďovali evanjelikom vrátiť katolíkom chrámy, pôvodne katolíckym spôsobom aj posvätené. V stoliciach, kde takýmto spôsobom evanjelici prišli o všetky chrámy, bolo dovolené postaviť dva, takzvané artikulárne chrámy. V Liptove boli postavené v Paludzi a v Hybiach. Takto boli postupne v rokoch 1681-1687 katolíkom v Liptove vrátené všetky chrámy.
Dňa 5. mája 1705 zomrel cisár Leopold I. Vyjednávanie s vládou neviedlo k úspechom a František Rákoczi II. zvolal snem do Sečian, kde bola uzavretá dohoda obsahujúca 13 bodov. Podľa tejto dohody bolo v Liptove evanjelikom vrátených 23 chrámov, ale chrámy v Nižných Matiašovciach, Kvačanoch, Sliačoch, Liptovskej Teplej, Dovalove, Liptovskom Michale, Palúdzke, Okoličnom, jedného kostola v Ľupči, Liptovskom Ondreji, Liptovskej Mare, a po spočítaní katolíkov aj v Komjatnej, boli ponechané pre prevahu rímsko-katolíckeho obyvateľstva katolíkom a evanjelické zbory sa tu neutvorili, tak ako v ostatných liptovských farnostiach. Pri spočítaní sa brali do úvahy nielen všetci členovia domácností vo všetkých fíliách farnosti, ale aj služobníctvo. Pod záštitou týchto udalostí bolo utvorené znovu Liptovské kontubernium a na jeho zhromaždení v Liptovskom Mikuláši 15. septembra 1705 bolo prítomných 20 farárov z Liptova.
Liptovské stoličné zhromaždenie sa už v proklamácii z 11. októbra 1703 otvorene pridalo na stranu Rákociho povstalcov. Čoskoro na to liptovské povstalecké oddiely pod vedním Juraja Lubyho a Františka Podturňanského obsadili skoro bez boja hrady Likavu a Hrádok. Po rozhodujúcej bitke pri Trenčíne 3. augusta 1708 sa rákocziovskí povstalci dostali až do Liptova a na Oravu. V januári 1709 cisárske vojsko generálov Antona Tholleta a Jána Pálffyho s počtom asi 1200 mužov Liptov z dvoch strán obsadilo Liptov a vytlačilo povstalcov z týchto pozícií. Už 7. januára 1709 bol obsadený Ružomberok a 10. januára kuruci bezhlavo opustili aj Liptovský Mikuláš a neskôr aj Liptovský Hrádok. Povstalci sa po opustení pozícií v Liptove utiahli do Spiša. Obranou získaného Liptova bol poverený cisársky generál Peter Viard, ktorý mal k dispozícii len okolo 1500 mužov. Túto oslabenosť sa snažili povstalci využiť a naspäť dobyť stratený Liptov. Veliteľ povstalcov generál Mikuláš Berečéni sa preto uchýlil k vojnovej lesti. Vyslal brigádnika Jána Čajágyho s 1200 vojakmi do Zvolenskej župy, aby tak odlákali a ešte viac oslabili cisárske vojsko. Následkom tohto bol generál Viard odvelený do Banskej Bystrice a v Liptove ostalo len okolo 600 cisárskych vojakov pod vedením generála Tholleta. (Jeho celé meno bolo Anton Egidius gróf Jőrger von Thollet).

K vojenskému stretnutiu potom došlo v dňoch 4.-10. augusta roku 1709 na Švihrovej. (Švihrovská planina sa rozkladá v hornom Liptove medzi potokom Jamníček na jednej strane a medzi Belou a Mlynským potokom na druhej strane.) Generál Anton Thollet dal už v máji vybudovať systém obranných opevnení (šiancov) od Liptovského Hrádku cez Liptovský Peter, Vavrišovo a Pribylinu. Na východnom svahu Švihrovej dal vykopať zemné valy, na Hradskej hore vybudoval strážnu vežu a najväčší oporný bod vybudoval na západ od Vavrišova. Hrad Hrádok bol len jedným z oporných bodov južného opevnenia, pretože už v priebehu Thőkőlyho povstania bol vypálený a nebol viac obnovený. Stred cisárskej obrany tvoril múr kostola v Liptovskom Petre. Šiancový obranný systém pozostával z dvoch za sebvou stojacich pevnostných línií, z ktorých prvá bola na východnom okraji Belej a druhá bola vyznačená kopcovitým terénom na západnom brehu. Prvá línia sa začínala pri Liptovskej Porúbke, pokračovala až za hrádocký kaštieľ a dotýkala sa západného okraja dovalovského chotára. Tiahla sa ďalej západným okrajom vrchoviny medzi Dovalovom a Liptovskou Kokavou. Na tejto línii bolo päť oporných bodov, z ktorých jeden bol hrad. Druhá, zadná obranná línia sa začínala pri Liptovskom Petre a pokračovala až na západ od Pribyliny. Táto línia nebola súvislá, lebo ju prerušovali potoky vlievajúce sa do Belej. Na tejto línii boli 4 obranné body. Okolie Liptovského Petra, Vavrišova a Pribyliny boli prispôsobené na obranu. Jedine Liptovský Peter a hrad Hrádok boli schopné aktívne odolávať útoku nepriateľa, pretože tu boli umiestnené aj delá. Celý systém vybudovali vojaci a sedliaci násilne nahnaní z okolitých dedín. Aby bolo zásobovanie vojska vo vydrancovanom Liptove jednoduchšie, boli týždenné jarmoky z Liptovského Mikuláša prenesené do Liptovského Petra. Cisársky generál Anton Thollet mal podľa dobových výpovedí k dispozícii 400 mužov dragúnskeho Wolfskehlovského pluku, 900 pešiakov (400 v Pribyline, 300 v Liptovskom Petre a 100 v Liptovskom Hrádku) a 32 chlapov pod velením jedného poručíka bolo umiestnených v tábore nad Vavrišovom. Dovalovo cez deň strážil jeden jazdecký oddiel a v noci tunajší sedliaci.

Začiatkom augusta 1709 vtrhli do Liptova povstalci vedení generálom Michalom Čákym, generálom Pavlom Andrášim a brigádnikom Jánom Čajágym. Táto armáda bola tvorená 7 tisíc mužmi pechoty a jazdy spolu s delostrelectvom. Hlavná skupina povstaleckých vojsk postúpila už 2. augusta k Hybiam a ukryla sa v lese. Druhá skupina pod velením plukovníka de Riviéra s 200 jazdcami a 60 dobrovoľníkmi postúpila až k Dovalovu, ale po útoku cisárskych vojsk tiež ustúpila k Hybiam. Vo včasných ranných hodinách 3. augusta 1709 priviedol generál Csáky svoje vojsko až k dovalovským šiancom a vojsko prirpavil na útok v tých miestach, ktoré boli pre nepriateľa zle pozorovateľné. Predvoj 300 jazdcov zveril pod velenie brigadíra Františka Pauera. Za nimi nasledovali hajdúsi, delá s muníciou a napokon husári pod velením Babočaja. Generál Andráši a generál Čáky velili pechote. Celé vojsko bolo napokon 4. augusta rozmiestnené a pripravené na boj.

Boj sa začal v nedeľu 4. augusta v ranných hodinách medzi 7-8 hodinou, keď sa Čákyho oddiely pustili do útoku na šiance pri Dovalove. Keď sa to dozvedel Thollet, postavil sa na čelo jazdy a odišiel na pozície pri Vavrišove, kde sa očakával na ďalší nápor kurucov. Okolo 10-tej hodiny aj napriek nerozhodnosti Čákyho stáli jeho vojská pred Vavrišovom. Neskôr povstalci prelomili obrannú líniu v Petre a Hrádku a napadli cisárskych vojakov. Začali obkolesovať Tholletove vojsko. Prudká presila ich donútila ustúpiť a vyprázdniť horiacu obec Vavrišovo, ktorá zhorela do základov. Generál Thollet bol v boji ranený, ale hrdinsky viedol obranu cisárskych postavení. (Podľa úradného hlásenia malá guľka z pušky na dvoch miestach poranila jeho sánku.) Čoskoro do rúk povstalcov padol definitívne hrad Hrádok a časť opevnenia. Čáky sa svojou rozhodnosťou už v prvý deň boja pričinil o neskoršiu prehru, keď nevyužil obkľúčenie Tholletovych vojakov a nedal pokyn na ďalší útok. Obce Liptovská Kokava, Hybe, Východná, Važec a Štrba boli v rukách povstalcov, ktorí sa v nich opevnili a vypálili Pribylinu. Cisárske vojsko utrpelo veľké straty povstaleckou delostreleckou paľbou, ktorá trvala od 5. augusta do 9. augusta. Velenie cisárskej armády bolo rozhodnuté, aj napriek veľkým stratám, nedostatku potravín a vody, brániť sa do posledného muža. Pobyt vojakov v opevnených pozíciách znepríjemňoval v augustových horúčkach rýchlo šíriaci sa zápach rozkladajúcich sa mŕtvol a zdochlín koní. V poslednej chvíli však nastal v bitke nečakaný obrat. Správa o rýchlom a úspešnom útoku povstalcov prinútila generála Jána Pálffyho, aby poslal 7. augusta zo Zvolena generála Viarda so 600 mužmi na pomoc Tholletovi. Pri Ružomberku sa tento oddiel spojil s 1500 mužmi generála Ebergéniho a rýchlo spolu postupovali k Vavrišovu. Povstalci sa práve pripravovali na rozhodujúci útok, keď sa k nim dostala správa o postupe cisárskych posíl. Generál Michal Čáky očakával útok veľkej presily, a preto v noci z 9. na 10. augusta nariadil všeobecný ústup a povstalci sa stiahli až na Spiš. Vojakom sa z relatívne vyhratej bitky nechcelo ustupovať. Podľa ústnej tradície francúzsky povstalecký plukovník de Riviére od zlosti hodil čiapku o zem, keď dostal rozkaz na ústup. Kuruckí povstalci nechali na bojisku 400 mŕtvych a stačili zhabať dobytok z Liptovskej Kokavy, Dovalova, Východnej, Hýb, Važca, Liptovskej Tepličky a Štrby. Vojaci pochádzajúci z Liptova a Gemera využili zmätok a v noci sa vytratili do svojich dedín. Nakoniec posily pod vedením generála Ebergéniho prišli neskoro a z bojiska už len pozbierali mŕtvych a ranených cisárskych vojakov. V boji na Švihrovej v jednej zo šarvátok vo Vavrišove padol aj barón Fridrich Böckl, kapitán Wohleskehlovského jazdeckého pluku. (Podľa povesti J.Kalinčiaka “Svätý Duch” Böckl padol v dedine Svätý Duch v súboji so zemanmi z Podturne.) V Liptovskom Petre potom urobili Böcklovi vojenský pohreb a pochovali ho v miestnom kostole.
Aj keď k rozhodujúcemu vojenskému stretu v tejto bitke prakticky nedošlo, padlo v nej okolo 500 vojakov a vyhorelo 7 obcí. Medzi nimi najviac postihnuté boli Liptovský Peter, Pribylina, Vavrišovo. Priamym vojenským stretnutím bol podľa všetkého najviac poškodený tunajší kostol v Liptovskom Ondreji, ktorý bol po týchto udalostiach od základov prestavaný. Maršál Siegbert Heister s pomocnými jednotkami a generálmi Steinwillom, Lefflholzom, Ebergénim, Tholletom, Hartlebenom a kniežaťom Jurajom Lubomirskym odišiel do Spiša až 14. novembra 1709. Zanechali však svoje posádky v Liptovskom Petre, na Hrádockom hrade, v Liptovskom Mikuláši a Ružomberku.

Starší ľudia rozprávajú, že v miestach Švihrovskej bitky sa z času na čas v sparných letných mesiacoch objavujú cisárski bojovníci v bielej vojenskej rovnošate, dlhých kabátoch a trojrohých klobúkoch, držiaci v rukách pušky s nasadenými bodákmi, proti ktorým útočia kuruckí hajdúsi v krátkych kabátoch, zošnurovaných mentiekach, priliehavých nohaviciach, krátkych čižmách s puškami, šabľami a sekerami v rukách. V pozadí za nimi sa údajne zjavujú v krytých postaveniach delostrelecké batérie. Na bojisku vidieť ranených, umierajúcich, kaluže krvi, rozhádzané zbrane, horiacu dedinu a utekajúce obyvateľstvo. Nepočuť však ani streľbu pušiek a diel, ani vojenský rev, či ston umierajúcich. Všetko sa odohráva v najväčšej tichosti. Možno, že aj tento prízrak podnietil zemana Juraja Lubyho, keď na počesť svojho deda Juraja Lubyho skomponoval krásnu a dojemnú Švihrovskú dumu, ktorú hrával liptovským zemanom v 19. storočí známy huslista Jozef Piťo. Neskôr slová k tejto melódii napísal jamnícky rodák, básnik Bohuslav Klimo – Hájomil (1882-1952).

O žalostných pomeroch v Liptove po potlačení povstania a v nasledujúcich rokoch svedčí aj sťažnosť liptovského evanjelického zemianstva, spísaná 7. apríla 1721 v Paludzi. Má osem bodov. V prvom a druhom bode stručne popisujú náboženské pomery v Liptove od začiatku 17. storočia až do roku 1715, keď snem obnovil a potvrdil platnosť zákonných článkov z rokov 1681 a 1687. V treťom a štvrtom bode opisujú dôsledky obnovených článkov. Sťažujú sa, že kňazi z Paludze boli postavení pred duchovný súd v Trnave a napriek kráľovskému mandátu a osvedčeniu palatína boli usvedčení a odsúdení. V ďalších článkoch sa odvolávajú na náboženské slobody dané zemanom, ktoré sú však neustále potierané. V osobitnom odseku sa sťazujú na hybského plebána (rímsko-katolíckeho farára), ktorý absolútne potiera zákonné články a sám v Hybiach odbavuje všetky sviatosti a poberá aj všetky cirkevné dôchodky. Sťažnosť podpísali Ján Krištof Kheberič, inšpektor paludzského artikulárneho zboru, Bernhard Platthy, kurátor zboru, František Szentiványi, kurátor hybského artikulárneho zboru a Ján Kiszely kurátor hybského zboru.

V roku 1713 odsúdili v Liptovskom Mikuláši vodcu zbojníckej družiny Juraja Jánošíka. V tom istom roku 17. marca bol v Liptovskom Mikuláši na popravisku zvanom Šibeničky aj popravený. Zakrátko na tom istom mieste popravili aj jeho spoločníka Tomáša Uhorčíka.

V rokoch 1715 - 1717 Liptov opustila skoro polovica poddanského obyvateľstva - 1144 poddanských rodín, ktorí pre biedou a útlakom odišli na Dolnú zem.

Celé 18. storočie bolo v znamení viacerých katastrof, ktoré Liptov postihli. V roku 1711 postihla celý Liptov ďalšia z veľkých povodní Váhu. Liptovská župa vydala nariadenie, aby boli potrhané hrádze upravené najneskôr po 6. októbri toho roku.
Podľa historických správ sa v auguste roku 1725 všetky toky v Liptove rozvodnili a v celom kraji spôsobila veľké škody. Rozvodnený Váh podomlel aj cintorín františkánov v Okoličnom a odplavil asi 300 mŕtvol, ktoré boli nájdené a pochované až po opadnutí vôd, mnohé z nich uviazli natrvalo v bahne. Najväčšie povodne boli zaznamenané v rokoch 1812, 1813, 1817, 1837, 8., 9., 10.augusta 1842, 20., 25., 26.mája 1843 a v roku 1844.
V roku 1739 vypukla veľká epidémia moru v Ľupči a okolí a o desať rokov epidémia moru dobytka. V roku 1749 prívaly vyliateho Váhu spôsobili v celej oblasti obrovské škody. O tri roky potom, v roku 1752 mor dobytka pripravil o živobytie tisícky liptovských domácností. Z roku 1770 je v písomnostiach Liptovskej župy zase krátky záznam o katastrofálnej povodni. Rok 1772 bol pre Liptov rokom katastrofálnej neúrody a rok na to vypukol hladomor. Podľa ústnej tradície sa po hladomore začalo v Liptove rozširovať pestovanie zemiakov. Nebolo to také jednoduché, pretože obyvateľstvo bolo zvyknuté na pestovanie pre Liptov príznačných plodín ako repa, jačmeň, žito, ovos, proso a ľan. Poddaných Likavsko-hrádockého panstva na základe nariadenia kráľovskej komory učil pestovať ďatelinu, zemiaky a ovocné stromky od roku 1774 záhradník Vojtech Pruscha. V okolí Ľupče sa zemiaky začali pestovať až na konci 80-tych rokov 18. storočia a definitívne sa tu udomácnili až na začiatku 19. storočia.
Od začiatku 18. storočia boli vlastníkmi hradu v Hrádku kniežatá Lichtensteinovci. Ku panstvu v tomto období patrili: Dovalovo, Liptovská Kokava, časť Kráľovej Lehoty, Malužiná, Východná, Liptovská Teplička, Iľanovo, Ploštín a Vrbica. V roku 1731 hrad aj s panstvom od Emanuela Lichtensteina odkúpila kráľovská komora za 170 tisíc zlatých.
Po predaji Hrádku bolo panstvo dočasne spravované vedením soľného úradu, ktorý bol spolu so skladmi postavený v Hrádku s dovolením kniežaťa Lichtensteina v roku 1728. Pri Váhu bol zároveň vybudovaný sklad soli a medi. Soľ sa do Hrádku dovážala zo Soľnohradu a tu sa balila do kožených vriec, aby sa pri doprave na pltiach dolu Váhom nepoškodila. Od druhej polovice 30-tych rokov 18. storočia v priestoroch hradu a kaštieľa sídlila kancelária kráľovskej komory, spravujúca Hrádocké komorské panstvo. V roku 1762 sa Hrádockému komorskému panstvu pričlenilo aj obrovské domínium Likavy, ktoré tiež získala kráľovská komora. Hrad Hrádok sa tak stal centrom spojeného Likavsko-hrádockého komorského panstva, ktorého existencia mala veľmi pozitívny vplyv najmä na celkový rozvoj hornoliptovského regiónu. Od 50-tych rokov 18. storočia sa začalo intenzívnejšie a efektívnejšie využívať drevo. V roku 1767 barón Geeusau doviezol do Liptovského Hrádku prvé píly na rezanie stromov, v roku 1768 bola v Liptovskom Hrádku postavená tzv. Nižná píla a v roku 1792 prvý drvič kôry. V roku 1773 vznikla prvá horáreň na Čiernom Váhu a vznikli tu dve menšie drevárske osady Svarín a Čierny Váh. V roku 1786 dalo panstvo zamerať lesný majetok a vyhotoviť lesné mapy. Postupne sa drevárstvo stalo hlavným hospodárskym odvetvím priemyslu Hrádku a celého horného Liptova. V roku 1821 sa podľa zachovaných údajov v komorských pílach v Hrádku, Kokave a Kráľovej Lehote vyrobili 300 tisíc dosák.
Na konci 18. storočia sa začína aj obrovský rozmach hutníckeho priemyslu v hornom Liptove. V roku 1765 bol postavený hámor v Malužinej, ktorý spracovával medenú rudu. Vyrábala sa tu aj zliatina, ktorá sa v dobových dokumentoch spomína pod názvom „regulus“. Jej zvyšky sa v okolí Malužinej vyskytujú dodnes.

Už v roku 1763 sa zástupcovia Liptovskej župy sťažovali na zaťažovanie ubytovaným vojskom. V roku 1774 sa túto situáciu pokúsili riešiť rozdelením oddielov kráľovského vojska podľa stotín. Prvá stotina bola umiestnená v Ľupči, Sliačoch a Sokolčoch. V roku 1792 sa určil Liptovský Mikuláš ako miesto konania vojenských odvodov, ale župa nakoniec rozhodla, že odvody a sústredenie regrútov sa budú konať v Nemeckej Ľupči, pretože tu stál štábny dom z pevného materiálu. V roku 1771 sa v Ľupči ubytoval štáb Nádašdiovského regimentu.
Roky od polovice 18. storočia priniesli obyvateľstvu Liptova veľa strádania. V roku 1757 v dôsledku nedostatku chleba ľudia miešali múku s vodou alebo v lepšom prípade s mliekom, posolili a jedli. V rokoch 1770-1771 silný ľadovec zničil úrodu temer vo všetkých obciach, a tak obyvateľstvo prostriedky určené na dane minulo na vlastnú obživu. Aj v rokoch 1782-1783 ľudia nemali prostriedky na obživu a tak sa živili otrubami a bylinami. Biedu zvyšoval veľký počet vojska obytovaný v Liptove a vysoký kontingent na dodávky obilia. V zime roku 1795 bol zase taký nedostatok krmovín, že ľudia si podobnú situáciu nepamätali. Podžupan Liptovskej župy hlásil, že obyvatelia viacerých obcí už skŕmili aj slamené strechy na hospodárskych budovách, ba aj vlastných domoch.

Už v roku 1776 vyčíňali v liptovských horách a na horských cestách bandy zbojníkov. Viacerých z nich chytili. Jeden z nich bol v Liptovskom Mikuláši odsúdený na smrť a dvaja boli odsúdení na 150 palíc. Zrušením ich mučenia sa im nakoniec otvorili brány na ďalšie zločiny. Už v lete 1781 sa prepustení zbojníci opäť dávali na zbojnícke chodníčky. V júli už obťažovali pocestných. Preto župa na nich poslala veliteľa hajdúchov s 24 ozbrojenými mešťanmi z Liptovského Mikuláša a 50 ďalšími mužmi. Akcia sa však nevydarila, pretože zbojníci boli včas varovaní a utiekli do Oravskej stolice alebo do Haliče. V septembri 1781 sa záťah proti zbojníkom vydaril. Stoliční hajdúsi chytili a uväznili nielen štyroch zbojníkov, ale aj krčmára z Liptovského Ondreja, ktorý im všemožne pomáhal. Vo februári vrcholi proces s chytenými zbojníkmi, ale ich vodca Michal Mlynarčík z Liptovského Ondreja sa nechcel priznať. Podžupan Štefan Rakovský už 9. marca 1781 hlásil, že vodcu zbojníkov popravili a že na jeho poprave sa zúčastnilo množstvo obyvateľstva z Mikuláša a susedných dedín. Na popravisko zbojníka sprevádzal evanjelický kazateľ. Ešte v septembri toho istého roku sa pokúsili jeho spoludružiníci o prechod z Haliče do Liptova, ale zrejme sa preľakli ozbrojencov, ktorých poslala Liptovská župa.
Tereziánska urbárska regulácia prebiehala v liptovských obciach v rokoch 1771-1772. Prvým krokom reformy, ktorej cieľom bolo zistiť vzájomný pomer medzi poddanými a zemepánmi bol prieskum na deväť bodov.

V roku 1792 bola medzi Liptovským Hrádkom a Kráľovou Lehotou na území zvanom „Podjacková“ postavená vysoká pec (maša) slúžiaca na vytápanie železnej rudy dreveným uhlím získaným výrobou z dreva okolitých erárnych lesov v priestore dnešných Fabrík, v časti ešte aj dnes zvanej Pálenica. Rudu dovážali z liptovských a spišských baní. Táto menej kvalitná železná ruda sa do Maše a Malužinej dovážala z liptovských lokalít: Važca, Hýb, Nižnej Boce, Malužinej, Liptovského Jána, Kráľovej Lehoty a Liptovského Hrádku. Pre pec sa neskôr zaužíval názov „Maša“ alebo „Frischfajer“.

V rokoch 1804-1805 bola na podnet komorského panstva postavená v Liptovskom Hrádku v lokalite, ktorá sa dodnes nazýva „Fabriky“, továreň na výrobu pechotných pušiek, husárskych karabín a pištolí podľa štajerského vzoru. Na stavbe pomáhalo 300 vojakov c.k. armády a neskôr tu pracovalo 100 robotníkov. Výroba sa začala v roku 1806 a bola veľmi kvalitná. Ročne sa tu vyrobilo až 24 tisíc kusov pušiek, z toho pri nastreľovaní bolo pre zlú akosť vyradených len niečo menej ako 200 kusov. Kvalitou a objemom výroby dokonca v krátkom čase hrádocká manufaktúra predbehla podnik v Štajersku. V rokoch 1808-1809 dodala pre armádu až 18 493 kusov zbraní za 145 tisíc zlatých. Na výrobu zbraní sa používalo železo pripravené v Maši. Hotové pušky (resp. puškové rúry) boli naložené na plte a plavili sa dolu Váhom smerom na Sereď a odtiaľ ich furmani vozili do Viedne. Výroba pušiek bola zastavená v roku 1813 a fabriky boli premenené na železiarske dielne. V čase napoleonských vojen patrila medzi strategické zbrojárske podniky štátu. V priestrore fabrík stáli okrem továrne aj baraky pre robotníkov (dodnes stojace dlhé prízemné domy) a Haasova továreň na výrobu oleja na remeň vyrábajúceho sa z kôry stromov. Tento sa potom predával na celom území dnešného Slovenska.

V daždivom lete roku 1813 došlo ku katastrofálnej povodni. Voda v Liptovskom Hrádku zničila komorské budovy, sklady, zásoby a zmietla pôvodnú starú obchodnú cestu vedúcu cez Liptovský Peter, Dovalovo a Hybe do Spiša. Belá mala v čase kulminácie šírku 100 siah a rozliala sa do 12 ramien. Časť vecí odplavených v Hrádku voda zaniesla až do Púchova. V hornom Liptove sa utopili dvaja ľudia a celkové škody boli vyčíslené 159 tisíc zlatých, z toho škody panstva dosiahli výšku 36 tisíc zlatých. Dôsledkom tejto katastrofy bolo preloženie hlavnej dopravnej tepny smer východ-západ do Hrádku. Týmto činom sa nakoniec význam Hrádku posilnil.
Začiatok 19. storočia bol pre obyvateľov skoro katastrofický. Viaceré neúrodné roky zavŕšené rokom 1830 spôsobili, že ceny potravín a obilia sa vyšplhali neúmerne vysoko a od prelomu rokov 1830/1831 začal vyčíňať v liptovských dedinách hladomor. V lete sa obchodníci a furmani z Palúdzky nakazili v Ľvove cholerou a tak sa ochorenie dostalo až do Liptova. Prvé príznaky cholery v Liptove župný lekár zaznamenal už 15. júla 1831. Od tohto dňa sa choroba veľmi rýchlo rozšírila po celom Liptove. Až do polovice januára 1832 ochorelo v celej stolici až 12.494 obyvateľov, z toho 4.508 na následky choroby a vyčerpania zomrelo. V Liptovskom Ondreji v týchto rokoch žilo 186 obyvateľov. Z nich ochorelo v období od októbra 1831 do januára 1832 65 ľudí a 17 z nich zomrelo.

V roku 1829 sťali v Liptovskom Mikuláši posledného zbojníka Mateja Tatarku. Zbojníctvo v Liptove však nevykorenili, pretože ešte v polovici 19. storočia v Hybiach chytili a uväznili viacerých zbojníkov.
V lete roku 1834 postihli túto oblasť veľké suchá. Orná pôda bola vyschnutá, slnko spálilo trávu a nasledovala neúroda a hlad. Najviac týmto suchom boli postihnutí obyvatelia dedín pod Západnými Tatrami. Keď na jar nasledujúceho roku bol nedostatok krmiva pre hospodárske zvieratá, ľudia strhávali slamené strechy a takouto slamou kŕmili dobytok.
V lete roku 1846 naopak prudké dlhotrvajúce dažde a ľadovec úplne zničili dozrievajúcu úrodu na poliach. Už v tomto období boli zemiaky (švábka) hlavným zdrojom výživy obyvateľov Liptova. Vlhko v tomto období spôsobilo, že zemiaky aj iné plodiny rýchlo podliehali skaze, čomu nasledoval nedostatok potravín a z toho vyplývajúci hladomor.
Revolučné udalosti roku 1848 našli svoj ohlas aj v Liptove, a takisto aj nasledujúci rok 1849 priniesol obyvateľom Liptova nečakané udalosti.

V zime dňa 26.januára 1849 prešiel cez priesmyk Šturec z Banskej Bystrice do Liptova s dvoma divíziami Aulicha a Gáspára hlavný veliteľ maďarského povstaleckého vojska generál Artur Görgey a dňa 27.januára 1849 vtrhol do Ružomberka, kde sa ubytoval v kaštieli svätej Žofie. Zlé jazyky hovoria, že práve sem prišiel za spomínaným generálom emisár cisárskeho poľného maršála Windischgrätza, ktorý ho nahováral, aby so svojimi jednotkami prešiel k cisárskym oddielom. Jeho prehováranie bolo však bezvýsledné. Dňa 30.januára 1849 odišiel Gorgey do Spiša, ale ešte pred tým rozkázal podpáliť most cez Váh v Ružomberku. Zadný voj Görgeyho vojska tvorili jednotky Ľudovíta Beniczkého, kossuthovského komisára slovenského banského kraja, ktorý sem prišiel v noci 31.januára 1849 z Banskej Bystrice. Horiaci most Beniczký posudzoval ako nepriateľské gesto obyvateľov Ružomberka a preto dal mesto obkľúčiť a zaujal palebné postavenia. Medzitým ružomberčania oheň uhasili. Keď Beniczký zistil svoj omyl, pokračoval v pochode za Görgeyho vojskom.

V tomto čase slovenskí dobrovoľníci prešli od Budatína Rajeckou dolinou, cez severnú Nitru, Kremnicu a Turiec do Oravy. Odtiaľto prišli na rozkaz generála Götza pod vedením majora Henricha Trenka cez Brestovú a dňa 7. februára 1849 vtrhli do Liptova. Po prebrodení Váhu obsadili Ružomberok, kde dal barón Trenk okamžite chytiť a uväzniť Karola Szolusza, veliteľa ružomberskej gardy a mestu Ružomberku vyrúbil 15.000 zlatých výpalného, ktoré muselo mesto zložiť do 16. februára. Ružomberčania sa pokúšali výšku výpalného znížiť a peniaze si požičali od najbohatších mešťanov. Nakoniec sa podarilo jeho cenu ustáliť na 10.000 zlatých. Dňa 8. februára ráno prišiel do Ružomberka z Jasenovej na Orave spolu so svojim sprievodom aj Jozef Miloslav Hurban, ktorý mal po obsadení územia dnešného Slovenska na starosti politickú propagandu a organizovanie činnosti dobrovoľníkov. Po ostrom prejave k ľudovému zhromaždeniu na námestí v Ružomberku, kde ostro kritizoval odrodilstvo, maďarónstvo a kussuthovského ducha mesta, obedoval v spoločnosti baróna Trenka v kaštieli svätej Žofie. Jozef Miloslav Hurban spolu s Jaroslavom Bôrikom, tajomníkom Slovenskej národnej rady, ihneď po obede odišli na koči do Liptovského Mikuláša za slovenskými dobrovoľníkmi, ktorí pod vedením Bloudka a Zacha prišli v počte asi 480 mužov do Liptovského Mikuláša ešte pred nimi. Barón Trenk ostal so svojimi oddielmi aj naďalej v Ružomberku. Po odchode Hurbana z Ružomberka dal Trenk zatknúť zemana Mórica Rakovského z Liptovskej Štiavnice, ktorý bol obvinený z údajných príprav vraždy Hurbana.


Dňa 29. januára 1849 prišlo do Liptovského Mikuláša 800 maďarských husárov, ktorí hneď na druhý deň odišli, pričom so sebou odviedli niektorých mikulášskych mešťanov. Ďalšie oddiely maďarského vojska prišli do Liptovského Mikuláša 31. januára, a tieto zajali ďalších mikulášťanov, ale mnohí z nich sa ukryli v Žiari a v Smrečanoch. Rabujúce vojsko 3. februára 1849 podpálilo mikulášsky most. Na ústup sa dalo len vtedy, keď sa cez Ondrašovský vrch prihrnuli oravskí regrúti, a maďarské vojsko, mysliac, že idú Hurbanovci, zutekalo.
Ako už bolo spomenuté, 8. februára 1849 večer prišlo do Liptovského Mikuláša 480 slovenských dobrovoľníkov pod vedením Zacha a Bloudka. Hurban vo svojich spomienkach spomínal na príchod do Liptovského Mikuláša na stránkach Slovenských pohľadov.
Podľa jeho spomienok nasledovali udalosti takto: Z Ružomberka spolu so sprievodom dorazil Hurban do Liptovského Mikuláša vo večerných hodinách, kde boli srdečne privítaní na vrbicko-mikulášskej fare. Tu sa zhromaždili vďační ľudia, ktorí ich vítali v mene skormútených rodín, bez mužov a synov odvedených Maďarmi. Na 12. februára 1849 bolo zvolané do Liptovského Mikuláša národné zhromaždenie. No ešte pred tým sa po Hurbanovom plamennom prejave 9. februára 1849 prihlásilo k dobrovoľníkom v Liptovskom Mikuláši ďalších 40 mužov. Po týchto udalostiach boli rozoslané pozvania do jednotlivých obcí na plánované zhromaždenie.

Dopoludnia 10. februára Hurban spolu so svojim sprievodom navštívil faru v Liptovskom Trnovci, kde ho sprevádzalo aj mikulášske národnouvedomelé meštianstvo. Na fare v Liptovskom Trnovci ho privítala Johana Miloslava Lehocká, manželka farára Jána Lehockého. Popredných liptovských národovcov zajal Görgey ako väzňov (medzi nimi aj trnoveckého evanjelického farára Jána Lehockého, mikulášskeho evanjelického kaplána Augusta Horislava Krčméryho, mikulášskeho katolíckeho farára Juraja Bartoša, kupca Petra Augustínyho, hodinára Jozefa Királa, podnikateľa Ondreja Pálku a iných). Privítanie Hurbana pre farou sa stalo malou demonštráciou veriacich. Dav sa strhol pred faru a vyvolával Lehockému na slávu a kričal: ”Vysloboďte nám nášho milovaného farára !”
Bedřich Bloudek 10. februára 1849 poslal do mestečka Hybe rozkaz, aby pre 370 dobrovoľníkov nachystali na noc ubytovanie a jedlo, pretože časť dobrovoľníkov sa mala presunúť týmto smerom.
V priebehu 11. februára sa začali zhromažďovať zástupy ďalších mužov ochotných nastúpiť dobrovoľnícku vojenskú službu. Vo vrbicko-mikulášskom chráme stáli zástupy ľudí, lebo si mysleli, že bude kázať Jozef Miloslav Hurban. Tento však až na žiadosť a naliehanie prítomných povedal len pár slov spred oltára. Večer prišlo do Liptovského Mikuláša asi 160 Pribylincov a Kokavcov a Hurban ich pozdravil krátkym príhovorom z balkóna stoličného domu.

Konečne 12. februára sa začali do Liptovského Mikuláša schádzať davy ľudí. V mikulášskej židovskej náboženskej obci nastala panika. Židia mali strach, a preto prišli za Hurbanom poprosiť o ochranu. Tento ich upokojil slovami: ”Váš strach svedčí proti Vám dôkazom a že nemáte čisté svedomie ohľadom národa, stred ktorého žijete, nuž ale my nie sme tu, aby sme tieto viny vyšetrovali, alebo trestali, pretože národ náš má teraz s iným nepriateľom dočinenia.” Zhromaždenia sa zúčastnil aj major Henrich Trenk s dvoma dôstojníkmi. Všetci účastníci zhromaždenia pre nedostatok miesta nevošli do stoličnej budovy, a preto major krátkou rečou oznámil vôľu Jeho veličenstva, a menom Najvyššieho Pána menoval kráľovskú národnú radu stolice Liptovskej, s búrlivým súhlasom prítomných v miestnosti. Jej predsedami sa stali národne uvedomelí zemania Pavol Szent-Iványi a Marek Pongrácz, prísediacimi sa stali Juraj Luby, Matej Frniak, Dr.Jonáš Bohumil Guoth, Ľudovít Klein, Samuel Ballo, Gašpar Baligovič, Janko Matuška, Michal Rády, Farkaš Palugyay, Anton Kubínyi, Michal Rády a iní. Hlavné vystúpenie na zhromaždení, ktoré pokračovalo z balkóna stoličného domu, mal Jozef Miloslav Hurban, ktorý väčšinu sťažností ľudí upriamil na novozvolenú kráľovskú radu a súdy. Vyzval národ do boja za svoje práva, ktoré vyplývajú z rovnoprávnosti národov. Vyvrátil tvrdenia, že dobrovoľníci chcú rozdeliť krajinu, že bránia náboženskej slobode a búrajú katolícke chrámy. Jeho reč trvala dve hodiny. Výsledkom tohto vystúpenia bolo zorganizovanie vyše štyroch stotín dobrovoľníkov. Večer bola v stoličnom dome prichystaná hostina na počesť dôstojníkov a Hurbanovho sprievodu. Na druhý deň pokračovali v ďalšej organizácii dobrovoľníctva.
Už 13. februára 1849 odišlo z Liptovského Mikuláša 400 dobrovoľníkov a 14. februára 1849 opustil mesto aj Hurban so svojimi dobrovoľníkmi mesto, aby sa dostal cez Čertovicu smerom na Pohronie. Mikulášsky veliteľ Kutlík dal 15. februára svojim chlapom rozkaz chytiť a uväzniť prosieckeho richtára Berciho Joóba, pretože sa údajne pridal na opačnú stranu.
Ani v nasledujúcich dňoch neostal Liptovský Mikuláš bez prítomnosti dobrovoľníkov. Už 28. februára prišli do mesta Myjavčania spolu s dobrovoľníkmi spod Muráňa a so sebou doviedli aj Jána Lehockého, ktorého zajali po incidente v Kráľovej Lehote. Dobrovoľníci museli spod Muráňa ustúpiť, aj napriek tomu, že sa hrdinsky bránili. Podľa očitých svedkov jeden z nich: ”asi 65-ročný chlap sa tak hrdinsky bránil, že z duplonky zabil dvoch a dvoch tak dobil, že ostali polomŕtvi ležať.” Myjavčania boli v boji udatní, na rozdiel od pribylinčanov, ktorí sa zľakli, začali odhadzovať zbroj a dali sa zajímať. Po ústupe a následnom pochode do Liptova, došlo v Kráľovej Lehote k šarvátke, kde Ján Lehocký odmietol pustiť dobrovoľníkov do krčmy a poburoval proti nim aj obyvateľov.
Po týchto udalostiach prišli do Liptovského Mikuláša 6. marca Štúr, Hurban a Zach na koči. Tu ich znovu vítali zástupy obyvateľstva a Hurban musel ešte večer znovu rečniť z balkóna stoličného domu. Na druhý deň bolo pred stoličným domom znovu ľudové zhromaždenie, kde sa k zástupom prihovoril opäť Hurban a Štúr prečítal list od maršála Ramberga, podľa ktorého majú byť dobrovoľníci považovaní za pravidelné cisárske vojsko a nikde sa im nesmie odporovať. Na tomto zhromaždení boli zvolení vyslanci, ktorí mali predstúpiť pred panovníka. Medzi nimi boli Farkaš Palugay a Ondrej Pálka. Ešte v ten istý deň odišli Štúr, Hurban a Zach spolu s dobrovoľníckym oddielom do Levoče.
17. marca 1849 sa ujal vedenia Liptovskej stolice nový kráľovský komisár Jozef Vietoris, ktorý zriadil asi 30-členný výbor pre politické veci z bývalých členov Kráľovskej národnej rady stolice Liptovskej. Už 20. marca 1849 nariadil obyvateľstvu Liptova odobrať všetky zbrane. Vietoris bol maďarským vlastencom, cisárovi verný, ale slovenskej veci nepriateľský. Ešte 21.marca nariadil podžupanovi, aby vyšetril záležitosti rezolúcie, prednesenej na ľudovom zhromaždení Jozefom Miloslavom Hurbanom a poslanej cisárovi do Olomouca.
Situácia v Liptove sa stoličnej správe vymkla z rúk. Množilo sa napádanie zemanov. K sociálnej nespokojnosti došlo napríklad v Dlhej Lúke, kde skupina obyvateľov napadla 17. februára 1849 dom bývalého zemepána. Richtár, odvolávajúci sa na vyhlásené slobody, nariadil domovú prehliadku a rozkázal odniesť nájdené zbrane. Podľa spisov sedrie v Ružomberku sa podobné udalosti vyskytli aj v Žiari, Važci, Ivachnovej, Veternej Porube a najmä v Pribyline, kde ľudia obsadzovali panské lesy, mlyny, krčmy a píly. Zo správy člena Kráľovskej národnej rady Ľudovíta Kleina vyplýva, že obyvateľstvo konalo po dohovore s Michalom Miloslavom Hurbanom. V týchto mesiacoch zosilnelo v Liptove aj protižidovské hnutie, aj napriek tomu, že slovenskí predstavitelia národného hnutia na tom podiel nemali a dištancovali sa od podobných akcií.
Od 22. apríla 1849 bolo dobrovoľnícke vojsko v Ružomberku a 25. apríla prišli o 23 hodine v noci späť do Liptovského Mikuláša, pretože sa dopočuli, že maďarské vojská sú v meste. Táto informácia sa nezakladala na pravde a krátko po nej nasledovala aj ďalšia dezinformácia, ktorá varovala mikulášťanov, že nepriteľ je už v Ružomberku. Väčšina obyvateľstva z Liptovského Mikuláša sa uchýlila do Smrečian a niektorí až do Pribyliny. V meste nemal kto odbavovať služby Božie, lebo aj farári Matuška a Makovický ušli. Tak ľud sám zhromažený v chráme zaspieval niekoľko pesničiek a rozišiel sa.

Honvédsky major Görgey vydal 5. mája 1849, takzvaný ”Ohlas”, ktorý obsahoval nariadenie, aby každý dobrovoľník, slúžiaci Hurbanovi, odovzdal zbrane, inak bude potrestaný smrťou. Ohlas bol adresovaný hlavne obciam Hybe, Východná, Važec a Štrba. Tento ohlas bol vydaný pravdepodobne v súvislosti s ľudovým povstaním, ktoré vypuklo v Hornom Liptove začiatkom mája a organizoval ho účtovník Likavsko-hrádockého panstva Karol Pochobraczký a richtár z Liptovskej Porúbky, Matej Frniak. Príčinou povstania bola nielen, v tom čase tak často proklamovaná dynastická vernosť, ale najmä sociálna a národnostná nespokojnosť, ktorá sa obrátila proti šľachte a Židom. Povstanie neskôr zachvátilo hlavne Liptovskú Porúbku, Dovalovo, Hybe, Vavrišovo, Žiar, Smrečany, Vrbicu, Liptovský Hrádok, Liptovský Peter, pričom centrom bola Pribylina. Do povstania sa zapojili aj dobrovoľníci, ktorí sa len nedávno vrátili domov. Major Görgey, bol ešte 4. mája 1849 v Ružomberku a poslal na potlačenie povstania tri stotiny vojska. V druhej polovici mája sa pribylinčania postavili proti rekvirujúcemu oddielu maďarských husárov ozbrojení kosami, vidlami a cepmi. Pri incidente husári stratili 14 jazdcov a boli zahnaní na útek. Nedarilo sa im ani v Liptovskej Porúbke, kde sa proti nim postavili ženy so železnými hrabľami. Preto sa Gorgey vyhrážal, že obyvateľstvo vyvraždí, dedinu rozbúra a na mieste, kde stála zaseje horu. Na hlavu Mateja Frniaka vypísali odmenu 200 zlatých, pretože výsledkom jeho aktívnej činnosti bolo to, že z Pribyliny, Vavrišova a Liptovskej Porúbky sa v slovenskom povstaní zúčastnilo okolo 110 dobrovoľníkov, pričom 82 z nich získal osobne Matej Frniak.

Keď v máji roku 1849 cisárske vojská pod vedením generála baróna Trenka opustili Liptov, začalo sa prenasledovanie liptovských národných buditeľov, medzi ktorými bol aj Michal Nitriansky, učiteľ zo Smrečian a žiarsky notár. Niektorých buditeľov zatkli a odviedli do Segedína, iným sa podarilo utiecť do Poľska a ďalší sa ukrývali v horách. Vojaci na rozkaz Eugena Szent-Iványiho, vtedajšieho komisára Liptovskej stolice 25. mája 1849 okolo druhej hodiny v noci prepadli Žiar. V dedine hľadali cisárskych dobrovoľníkov a keď ich nenašli, pochytali po domoch chlapov a 36 z nich zajali a odviedli do Liptovského Mikuláša. Okrem tohto narobili v dedine veľké škody, najmä rabovaním domov a komôr. Celková škoda v dedine bola vyčíslená na 310 zlatých. Okrem tohto všetkého bolo aj sedem ľudských obetí: Michal Ondris, Michal Horár a jeho manželka Zuzana, Mária Antošková, Zuzana Šubová-Horárka a jeden starší pastier.
Situácia sa vyostrovala aj na iných miestach Liptova. Maďarské jednotky zatkli 29. mája 1849 Gašpara Fejerpátaky Belopotockého a Juraja Bolvanského z Pribyliny a odviedli ich do zajatia. Na podnet Eugena Szent-Iványiho vydrancovali tieto jednotky v jarných mesiacoch 1849 Liptovský Mikuláš, Vyšnú Bocu, Vavrišovo, Pribylinu, Liptovskú Kokavu a Dovalovo. Szent-Iványi dal 1. júna 1849 vyrabovať aj Liptovský Trnovec, ale keď sa dopočul, že Rusi sú už pri Tvrdošíne, vrátil ľuďom narabovaný majetok naspäť. Eugen Szent-Iványi rozkázal zatknúť a uväzniť aj Samuela Barbierika, učiteľa v Boci. Maďarská gerila lúpila a drancovala najmä v obciach, stojacich na strane národného hnutia. V Pribyline obesili Adama Majdeka, ktorý bojoval ako dobrovoľník. V júni 1849 vojaci hľadali Michala Nitrianskeho a Michala Miloslava Hodžu a znovu prehľadávali všetky domy v Smrečanoch aj Žiari. Všade im museli otvoriť a ich prehliadke sa nevyhli ani budovy kostola a školy v Smrečanoch. Medzi ľuďmi nastal pri akcii zmätok a vojaci začali strieľať. Pri chytaní smrečianskeho učiteľa sa vzbúrili aj niektorí obyvatelia Veternej Poruby. Ich odpor potlačila tiež streľba vojakov. Pri incidente sa našťastie nikomu nič vážne nestalo. Michala Nitrianskeho zatkli v jeho dome dňa 28. júna 1849. Pretože už 27. júna pritiahli Rusi pod vedením generála Pavla Grabbeho v počte 6787 mužov pred Liptovský Mikuláš a rozložili sa na lúkach za kláštorom, zatýkajúci oddiel vojakov nechal smrečianskeho učiteľa opusteného na voze medzi Vitálišovcami a Okoličným. Michal Nitriansky situáciu využil, oslobodil sa z voza a ušiel do Liptovského Mikuláša, odkiaľ odišiel s ruskou armádou na Oravu. Skrýval v Dolnom Kubíne v stoličnom dome, kde sa ukrývalo viac podobných utečencov, medzi ktorými bol aj Michal Miloslav Hodža. Tento sa pred maďarskými oddielmi, ktoré prehľadávali Žiar a Smrečany, ukryl v žiarskom mlyne a neskôr u žiarskeho baču Števka, ktorý ho potom previedol na Oravu. Z Dolného Kubína utiekli Hodža a Nitriansky do Viedne. (Udalosti, ktoré sa v tomto období odohrali v Žiari a okolí, by sa do dnešných čias nezachovali, keby ich perom nebol zaznamenal učiteľ Michal Nitriansky v kurentálnom protokole obce Žiar a kurentálnom protokole obce Smrečany, uložených v Štátnom okresnom archíve v Liptovskom Mikuláši.)
Oddiely ruskej cárskej armády pod velením generála Pavla Grabbeho sa k obyvateľstvu sa podľa zachovaných prameňov chovali priateľsky a keď 28. júna z Liptova odchádzali, všetci ich odprevádzali podľa dobových svedectiev so slzami v očiach.

Po 14-tich revolučných mesiacoch sa evanjelický farár Michal Miloslav Hodža vrátil späť do Liptovského Mikuláša v posledný júlový deň roku 1849. Nenastúpil hneď ako vrbicko-mikulášsky kňaz, pretože v čase jeho neprítomnosti si cirkev zvolila za kňaza Juraja Matúšku, ku ktorému mal Hodža priateľský vzťah. V čase Hodžovho návratu do Liptovského Mikuláša, mu vyšiel oproti slávnostný uvítací výbor. V Palúdzke bola postavená slavobrána a v Liptovskom Mikuláši podobné tri. Nespočetné húfy ľudu ho sprevádzali do fary. Večer bolo skoro celé mesto osvetlené.

V septembri prišiel do Liptovského Mikuláša gróf Anton Forgáč, ktorý bol menovaný viedenskou vládou za dištriktuálneho komisára Liptova, Oravy, Turca a Trenčianskej stolice. Nim zvolané stoličné zhromaždenie 9. septembra 1849 obnovilo všetky úrady. Za predsedu bol v politických veciach zvolený Pavol Szent-Iványi, v kriminálnych Ľudovít Palugyay, slúžnymi boli zvolení Juraj Luby, Ján Szent-Iványi, mladší, Kazimír Pongrácz, Ľudovít Kasanický, Anton Horanský, podslúžnymi Ľudovít Klein, Anton Garžík, Jozef Kern, Daniel Kusý, Anton Pongrácz a Gašpar Baligovič. Pokladníkom bol zvolený Donáth Plathy, notármi Ján Hodža (brat Michala Hodžu), Jakub Greichmann, archivárom Jozef Plech, komisármi ciest Martin Haviar, Mikuláš Luby, sirotskými Veselovský, Farkaš Palugyay a Gašpar Fejerpátaky. Forgáč vyhlásil slovenský jazyk za rokovací jazyk na stoličných zhromaždeniach.

Dňa 2. septembra 1849 vydal kráľovský komisár Liptovskej stolice, Ľudovít Palugyay rozkaz, aby sa v Liptovskom Mikuláši zhromaždili dobrovoľníci z okolitých obcí, ktorí mali za úlohu ochraňovať okolie Liptovského Mikuláša pred bandami, organizujúcimi sa zo zbehov. Po príchode madarského vojska boli na odvoz regrútov z Liptovského Mikuláša do Liptovského Hrádku, z Liptovského Mikuláša do Ružomberka, z Okoličného do Liptovského Hrádku najaté záprahy s vozmi z okolitých dedín.

Akonáhle nastala obnova úradov Liptovskej stolice pod vedením grófa Antona Forgáča, vládneho komisára, žiadal Hodža o prácu v úrade. Prijatie miesta hlavného stoličného notára považoval len za prechodnú vec, kým sa nevyrieši jeho právo na kňažskú stanicu v Liptovskom Mikuláši, ale bez ukrivdenia Jurajovi Matúškovi. Nakoniec však inštalácia Michala Miloslava Hodžu za mikulášsko-vrbického farára dňa 23. septembra 1849 bola vhodnou príležitosťou pre Forgáča na jeho politickú likvidáciu.

Udalosti roku 1849 sa v Liptovskom Mikuláši ukončili dňa 29. decembra 1849, keď zhromažení ľudia pred stoličným domom spálili kossuthovské bankovky v hodnote 85.000, ktorých utajovanie a neodovzdanie bolo podľa nariadenia cisársko-kráľovského vojenského okresného náčelníka, sídliaceho v Banskej Štiavnici, prísne trestané. Ich prechovávanie bolo zakázané už v októbri roku 1849.

V roku 1851 cisár František Jozef I. navštívil spolu so svojim sprievodom Liptov. Slávnostne ho privítali v Ružomberku, Liptovskom Mikuláši a Hybiach.

Už na zasadnutiach Rakúskeho snemu v rokoch 1832 a 1836 sa uvažovalo o železničnom prepojení dopravných uzlov Rakúskeho cisárstva. V roku 1867 vznikol projekt na stavbu Košicko-Bohumínskej železnice s odbočkou do Prešova a k hraniciam Haliče. Najväčším podnetom na začatie stavby boli záujmy arcikniežaťa Albrechta Habsburgského, ktorý vlastnil Třinecké železiarne, viaceré železnorudné bane aj drobné hámre na Spiši a Liptove (Maša). Z týchto podnikov sa ruda alebo predspracovaná surovina vozila po hradskej do Liptovského Hrádku a odtiaľ na pltiach po Váhu do Žiliny. Odtiaľto putovala surovina na vozoch po hradskej do Sliezska na konenčné spracovanie. Snaha o čoraz väčšie zlacnenie výroby podporila stavbu železnice. Po projektových prácach sa začalo vykupovanie pozemkov pod stavbu železnice, ktoré prinieslo nemalé úskalia. Neskôr sa prikročilo k vymeriavaniu a zemným prácam. Na úseku Liptovský Hrádok – Kráľova Lehota bol hlavným inžinierom Július Neudeck, rakúsky šľachtic, ktorý sa priženil do Podtúrňaskovskej rodiny a v rámci prvých zemných prác v blízkosti Podturne objavil a popísal pozostatky osídlenia dávnych obyvateľov okolia obce. Stavba pokračovala rýchlym tempom, a tak bol prvý úsek z Košíc do Prešova odovzdaný do prevádzky 1. septembra 1870. Druhý úsek od moravsko-sliezskych hraníc po Žilinu odovzdali do prevádzky 8. januára 1871. Úsek zo Žiliny do Popradu bol odovzdaný 8. decembra 1871, mal dĺžku 138 kilometrov. No úsek trate Liptovský Mikuláš – Liptovský Hrádok – Kráľova Lehota bol dokončený už v októbri 1871 a prvý vlak tadiaľ prešiel pravdepodobne v druhej polovici októbra.

V rokoch 1872-1874 vyčíňala v Liptove cholera. V týchto rokoch dosiahla také rozmery, že na zvládnutie situácie bola vytvorená pri župe mimoriadna inštitúcia - permanentná deputácia. V hornom a strednom Liptove bola umiestnená stotina vojakov, ktorá mala tvrdo potlačiť akékoľvek prejavy nespokojnosti. Najviac boli postihnuté dediny : Jakubovany, Závažná Poruba, Liptovská Kokava, Hybe, Važec a Štrba. V Jakubovanoch od 7. – 24. augusta 1874 ochorelo 112 ľudí, pričom 36 ľudí chorobe podľahlo. V Liptovskej Kokave zomrelo na následky choroby až 132 obyvateľov, v Štrbe 121 obyvateľov, vo Važci 76 a v Hybiach 80. V Závažnej Porube v dňoch 6. – 26 októbra 1874 zomrelo na následky cholery až 140 ľudí. Epidémia utíchla v novembri toho istého roku.
Aj keď murárske remeslo sa v obci udomácnilo už pri zakladaní obce nemeckým obyvateľstvom pochádzajúcim pravdepodobne zo Spiša, naplno sa schponosti porubských murárov mohli rozvinúť až na konci 18. a začiatku 19. storočia. Vo väčších mestách a mestečkách sa murári združovali do cechov (Murársky cech v Bobrovci). Liptovskí murári boli mimocechovými remeselníkmi. Väčšina obyvateľstva Liptova sa až do začiatku 19. storočia zaoberala len poľnohospodárstvom. Zvyšovaním počtu obyvateľstva sa znižovala aj výmera pôdy potrebnej na zabezpečenie výživu jednotlivých rodín a tak stúpal počet želiarov a počet vlastníkov pôdy sa znižoval. Zo želiarov potom povstávali rady námedzných pracujúcich, medzi ktorých patrili aj murári. keďže v domácom prostredí bolo námedznej práce málo, preto sa v 50-tych rokoch 19. storočia zvýšil počet sezónnych vysťahovalcov, ktorí odchádzali za prácou na Dolnú zem. Ich počet narastal v súvislosti s výstavbou nového hlavného mesta Budapešti spojením Budína s Pešťou po rakúsko- maďarskom vyrovnaní. Do postavenia Košicko-Bohumínskej železnice chodili za prácou murári a pomocní robotníci povozom alebo pešo cez Čertovicu, Brezno, Banskú Bystricu, Zvolen, Balážske Ďarmoty a Vacov do Budapešti. Alebo smerom na Poprad, Košice, Miškolc a Hatvan do Budapešti. Po postavená Košicko-Bohumínskej železnice v rokoch 1865-1872 sa ich cestovanie uľahčilo. Najviac stavebných robotníkov z Liptova bolo v Budapešti v rokoch 1880-1905. Ruky šikovných a pracovitých murárov zo Závažnej Poruby sa v spomínaných rokoch podieľali na viacerých stavbách v Budapešti ako napríklad : budova parlamentu, východná stanica, Národné múzeum, reduta, divadlo, opera, obchodná komora, Rybárska bašta, Margitine kúpele, rôzne banky, školy, kasárne a iné. Na stavbe národného múzea v Budapešti v rokoch 1836-1847 pracovalo do 50 murárov z Liptova a medzi nimi aj murári zo Závažnej Poruby. Nechýbali ani na stavbe vojenskej akadémie Ludovica a župného domu v Budapešti 1838-1841. V roku 1878 sa začalo so stavbou Vysokej školy výtvarných umení v Budapešti, na ktorej mal stavebný dozor M.M.Harminc. Budovu stavali murárske partie z Liptovského Jána, Dovalova, Liptovského Petra a Závažnej Poruby. V 80-tych rokoch 19. storočia sa väčšina hornoliptovských murárov začala špecializovať a osvojovala si nové stavebné techniky, ktoré sa snažili prenášať podľa možností aj do domáceho prostredia. Na vysokom odbornom stupni boli v tomto období aj fasádnici a lešenári zo Závažnej Poruby. Kvalitnou prácou sa pýšili liptáci na stavbe Múzea körút v rokoch 1881-1883. Veľkolepou sa stala stavba Parlamentu (Országház) v rokoch 1885-1905, kde mal stavebný dozor dovalovský rodák Ján Nepomuk Bobula. Medzi liptovskými murármi, ktorí sa zúčastnili v auguste roku 1897 na prvom veľkom dvojtýždňovom štrajku murárov v Budapešti, nechýbali popri murároch z Liptovského Petra, Dovalova, Vavrišova, Jamníka ani murári zo Závažnej Poruby. Štrajk bol po dvoch týždňoch násilím brutálne potlačený.

Potom čo 28. júna 1914 v Sarajeve zasiahla guľka vraha následníka trónu Františka Ferdinanda a jeho manželku, celosvetové udalosti dostali rýchly spád - vypukla 1. svetová vojna. Rakúsko-Uhorsko vypovedalo 28. júla 1914 Srbsku vojnu. Touto udalosťou sa začala strašná, krutá a ničivá vojna, ktorá mala predovšetkým pre Európu nedozierne následky. Vypovedanie vojny Srbsku vyvolalo reťazovú reakciu a do vojny vstúpilo postupne viac ako 30 štátov s niečo vyše 1,5 miliardou obyvateľstva. Vlaky dňom i nocou odvážali transporty vojakov na srbský front.
V sobotu ráno, 1. augusta 1914, prišli na obecné úrady plagáty so správou o vypovedaní vojny Srbsku. Po prečítaní týchto plagátov nastal v obciach všeobecný rozruch, ktorý sa ešte znásobil po zverejnení vyhlášky o všeobecnej mobilizácii dňa 21. augusta 1914, podľa ktorej boli muži do 37. roku povinní okamžite nastúpiť vojenskú službu. Behom niekoľkých hodín museli opustiť svoje rodiny a blízkych. Vtedajšia propaganda ich však utešovala prejavmi o rýchlej vojne a bleskovým návratom domov, k svojim rodinám. Rukujúci muži tomu čiastočne verili, pretože čiastočná mobilizácia bola vyhlásená aj v rokoch 1908 a 1912, pri balkánskych nepokojoch a vtedy sa vojaci rýchlo vrátili domov.
Muži z Liptova sa museli narukovať na veliteľstvo 67. pešieho pluku v Prešove alebo 9. honvédskeho pluku v Košiciach, prostredníctvom piatich obvodných doplňovacích veliteľstiev v Liptove (dva v Ružomberku, Partizánskej Ľupči, L.Mikuláši a L.Hrádku) odkiaľ boli potom odvelení väčšinou na východný front. Viacerí muži však odmietli narukovať alebo sa neskôr na front nevrátili z dovolenky a tvorili tzv. Zelené kádre – vojakov skrývajúcich sa v okolitých horách. Obvodný notársky úrad v Okoličnom rozhodoval o rekvirovaní potravín a iných vecí pre armádu, udeľoval dennú podporu 85 halierov pre ženy, ktorých mužov odvelili na front. V tomto období na veľkostatkoch miestnych zemepánov pracovali za veľmi nízku mzdu aj deti. Pracovná doba nebola presne určená. Ľudia si často „prilepšovali“ zberom zybtkov poľnohospodárskych plodín na poli. Či už klasov po žatve, alebo prekopávaním poľa po vyzbieraní zemiakov. Často aj zo zamrznutých zemiakov sa pripravovali jednoduché jedlá na zasýtenie.

Vojnovými udalosťami na území Slovenska trpel najviac vidiek. V prvých rokoch vojny zmizli z obehu všetky drobné mince a boli nahradené papierovými bankovkami, nastal akútny nedostatok potravín a ich ceny sa neustále zvyšovali. Neskôr bol zavedený lístkový systém a začalo sa s rekvirovaním obilia. V nasledujúcich rokoch sa začal prejavovať aj nedostatok potravín a šatstva, ktorý sa vystupňoval v rokoch 1917 a 1918. Ale život v obci sa ani cez kruté vojnové udalosti nezastavil. Plané sľuby a falošné nádeje sa nenaplnili, vojna sa rýchlo rozširovala a zranených, padlých a zajatých bolo treba neustále dopĺňať. Preto na jeseň roku 1914 boli nariadené ďalšie odvody mužov, ktorí ešte nenarukovali. V dedinách ostali poväčšine len starci, ženy a deti. Aby bola aspoň ako tak zabezpečená výživa vidieka, bol v zázemí poskytovaný vyživovací príspevok v sume 30 korún mesačne. Na výpomoc do jednotlivých domácností boli od roku 1916 prideľovaní zajatci. V tomto roku sa začali prejavovať aj prvé negatívne dôsledky vojny vo forme zdražovania a akútneho nedostatku potravín, začalo sa rekvirovanie obilia, zaviedol sa lístkový systém. Ako dôsledok tohto všetkého boli zavedené vojnové pôžičky.

Prehlbujúca sa vojnová potravinová kríza v zázemí, donútila vládu, aby nariadila povinné rekvirácie zvonov pre vojnovú výrobu v roku 1916 a rekvirácie obilia, múky, krmovín aj dobytka v roku 1918. Nevedno prečo, ale zvony z veže katolíckeho kostola v Liptovskom Ondreji neboli zrekvirované, aj napriek príkazu. Z veže evanjelického kostola boli odobraté obidva zvony a novými boli nahradené až po druhej svetovej vojne. V posledných vojnových rokoch chýbalo v domácnostiach skoro všetko: tuk, petrolej, cukor, mydlo, ryža, káva. Pre nedostatok petroleja sa svietilo karbidom v podomácky zhotovených kahancoch. Ceny bežných potravín stúpli v rokoch 1914-1918 viac ako 20-násobne. Odpor voči monarchii rástol zo dňa na deň. Za hranicami v štátoch Dohody: Rusku, Taliansku, Francúzsku a USA sa formovali československé légie a pripravoval sa vznik nového československého štátu.

Vojna sa skončila v roku 1918 s nesmiernymi obeťami na životoch. V rokoch 1918 a 1919 sa muži, ktorí ostali nažive, vracali do svojich domovov. Legionári z Ruska sa do vlasti vrátili po strastiplnej ceste naprieč celým Ruskom, alebo po mori, až v rokoch 1920-1921. Niektoré rodiny však márne čakali na svojich živiteľov, aj napriek tomu, že nedostali oficiálne úradné oznámenie o úmrtí. Väčšina mužov padlých v druhej polovici vojny ostala nezvestnými. V rokoch 1919 - 1927 mali preto krajské súdy plné ruky práce s vyhlasovaním nezvestných za mŕtvych, aby vdovy a rodiny po padlých mohli dostávať aspoň skromnú podporu od Úradu pre válečných poškodencov v Bratislave a vlastnícky si vysporiadať pôdu.

V Liptove žilo v roku 1910 105 514 obyvateľov a v 1. svetovej vojne padlo asi 1800 mužov. Z toho z obcí stredného a horného Liptova padlo okolo 1404 mužov, z Liptovského Mikuláša a Vrbice 48 mužov, Andice, Benice, Čemice 3 muži, Bodice 12 mužov, Demänová 21 mužov, Iľanovo 12, Liptovská Ondrašová 7 mužov, Palúdzka 18, Okoličné 22 a Ploštín 28.


Samospráva

Funkcia richtára na území dnešného Slovenska je známa už od 13. storočia z listín Bela IV. z rokov 1257 a 1265. Podľa týchto dokumentov boli richtári volení dospelými mužmi dediny. Do ich právomoci patrilo najmä súdiť miestnych obyvateľov za drobné priestupky, za ktoré vyrubovali peňažné pokuty. Ich obnos putoval do obecnej pokladnice. Hlavnou povinnosťou richtárov bolo zabezpečiť, aby poddaní riadne odvádzali dane a vykonávali roboty. Odmenou za toto im bolo oslobodenie od poddanských povinností počas vykonávania úradu. V štátnom zákonodarstve bola inštitúcia richtára zakotvená v 9.bode tereziánskeho urbáru z roku 1767 a neskôr v zákonnom článku IX/1836. V tomto období stráca richtár súdnu právomoc a je začlenený do systému štátnej správy. Zásadné zmeny v organizácii správy obcí priniesol až zákonný článok XVIII. z roku 1871, podľa ktorého dochádza k takému prebudovaniu štátnej správy, v ktorom na právnom podklade preniká do popredia inštitúcia notára. V období prvej Československej republiky sa používal pre označenie richtárskej funkcie názov starosta a až v roku 1938 boli na čelo obecnej samosprávy menovaní takzvaní vládni komisári. Tento stav trval až do roku 1945, keď vznikali národné výbory, na čele s predsedom.


Členovia samosprávy

Richtári mesta Liptovský Mikuláš 1681-1939

1681-1682 Ján Lauko
1686-1687 Ján Oško
1688-1689 Adam Kupczik
1689-1690 Valentín Bencher
1690-1691 Ján Lauko
1691-1692 Elias Littvinyi
1692-1693 Martin Cziczko
1693-1694 Juraj Antol
1694-1695 Martin Goras
1695-1696 Ján Sutoris
1696-1697 Matthias Bolvanský
1697-1698 Adam Kupczik
1698-1699 Ján Oško
1699-1700 Juraj Antol
1700-1701 Benjamín Kupczik
1772-1778 Ondrej Višnovský
1778-1779 Matej Holéczy
1779-1782 Martin Král
1818-1822 Juraj Petrovič
1822-1826 Ján Muskuly
1826-1827 Adam Král
1827-1828 Juraj Petrovič
1828-1833 Daniel Szklenka
1833-1839 Adam Král
1839-1846 Benedikt Rozsinszký
1865-1867 Daniel Szklenka
1867-1868 Daniel Porubszký
1872-1881 Jozef Stern ?
1881-1891 Adolf Kállay
1891-1895 Manó Steiner
1895-1899 Peter Bohuš
1899-1919 Ján Volko
1920-1923 Peter Mačuha
1923-1928 Jozef Stodola
1929-1939 František Klimeš
1940-1945

Notári mesta 1686-1921

1686-1700 Martin Bonis
1772-1815 Juraj Hlaváč
1815-1819 Martin Ballyó
1819-1838 Ján Lányi
1838-1839 Benedikt Rozsinszký
1839-1843 Daniel Porubszký
1843-1850 Ján Lányi
1850-1865 Samuel Lányi
1866-1868 Samuel Kuballa
1868-1870 Eduard Ballo
1870-1888 Peter Augustínyi
1888.1902 Emil Bartók
1907.1919 Jozef Stuckner
1919.1923 Ján Cupra
1923-1929 Albert Okoličáni

Hlavní župani Liptovskej stolice

1312-1338 Magister Donč
1338-1351 Tomáš de Chokakeo
1352 Mikuláš
1352-1388 Štefan a Juraj Bubek
1388-1391 Imrich Bubek
1392-1402 Mikuláš a Štefan
1406-1418 Mikuláš Goránsky de Gara
1421 Peter Berzeviczy
1423-1429 Ladislav Rikolf
1433 Ján de Vallemonde
1434 Filip Perkel de Kreche
1430-1440 Ladislav Gara
1441-1443 Ján Tarköi Rikolf
1443-1444 Pongrác z Mikuláša
1445-1452 Peter Komorovský
1453-1457 Pongrácz z Mikuláša
1458-1464 Peter Komorovský
1464 Žigmund Tarköi
1464-1472 Peter Komorovský
1474-1482 Tomáš Tarköi
1482.1491 Matej z Czecze
1495-1526 Ján Zápoľský
1533-1536 Ľudovít Pekry
1552-1566 Andrej Báthory
1566-1581 Ján Krušič
1582-1609 Štefan Illešházy
1609-1648 Gašpar Illešházy
1648 Gabriel Illešházy
1648-1679 Juraj Illešházy
1679-1685 Mikuláš Illešházy
1685 Juraj Illešházy
1686-1723 Mikuláš Illešházy
1724-1766 Jozef Illešházy
1767-1785 Ján Illešházy
1785-1790 Ladislav Prónay
1790-1799 Ján Illešházy
1800-1835 Štefan Illešházy
1840-1848 Anton Majthényi
1847 Eugen Szentiványi
1849 Herman Trenk
1849 Vietoris
1850 Ján Ambróz
1852 Šimon Boššányi
1854 Jozef Kučera
1860 Eugen Szentiványi

Hlavní župani Liptovskej župy 1861 - 1922

1861-1864 Karol Zerdahelyi
1864-1865 Ján Francisci
1865-1890 Martin Szentiványi
1890-1900 Ľudovít Kürthy
1900-1906 Aristid Szmrecsányi
1906-1910 Móric Palugyay
1910-1917 Dr.Arpád Kiszely
1917-1918 Egon Rakovský
1919-1920 Dr.Jozef Kállay
1920-1922 Dr.Vladimír Pivko

Podtatranská župa 1923-1928

1923-1928 Dr.Ján Sekáč

Okresný úrad v Ružomberku 1923-1945

1923-1928 Vojtech Skyčák
1929.1933 Dr.Koloman Bielický
1934.1939 Dr.Vojtech Kállay
1939.1942 Ferdinand Klinovský
1943-1945 Vladimír Matovič

Okresný úrad v Liptovskom Hrádku 1923-1928

1923-1928 Ervin Smatek

Tatranská župa 1940-1945

1940.1945 Koloman Slušný

Okresný národný výbor v Liptovskom Mikuláši 1945-1990

1945 Ján Janiga
1945 Peter Benko
1945 Karol Hubka
1946-1948 Miloš Janoška
1948-1951 Vladimír Böhmer
1951-1954 Bonifác Veselovský
1954-1956 Ondrej Zoštiak
1956-1960 Bonifác Veselovský
1960-1962 Vladimír Kováč
1962-1981 Jozef Neumann
1981-1985 Ing.Pavol Bolvanský
1985-1990 Ing.Milan Baník

Okresný národný výbor v Liptovskom Hrádku 1949-1960

1949 Vladimír Böhmer
1950.1951 Ľudovít Gerek
1952.1953 Martin Čatloš
1954-1960 Ján Gajdošík

Okresný národný výbor v Ružomberku 1945-1960

1945.1946 Rudolf Strechaj
1946.1947 Edmund Tóth
1947.1948 Ing.Karol Kiššík
1948.1953 Martin Lenko
1954-1960 Šimon Žáček

Okresný úrad v Liptovskom Mikuláši 1991-2002

1991-1994 Ing.Rudolf Kmeť
1994-1996 Ing.Eduard Galko
1996-1998 Emília Grendelová
1998.2003 Ing.Jaroslav Lehotský
2003 Ing. Ján Kazár

Okresný úrad v Ružomberku 1996-2002

1996.1998 Ing.Ján Bella
1998-2002 Ing.arch.Iveta Hatalová

PhDr. Peter Vítek
riaditeľ ŠA Bytča, pobočka Liptovský Mikuláš