Hlavné menu


Warning: Parameter 1 to modMainMenuHelper::buildXML() expected to be a reference, value given in /www/g/u/u33209/public_html/_sub/dejinyliptova/libraries/joomla/cache/handler/callback.php on line 99

Štatistika

TOPlist

Stručne z Dejín Liptova
Kategória - Liptov články
Obsah článku
Stručne z Dejín Liptova
Stručne z Dejín Liptova - časť 2
Stručne z Dejín Liptova - časť 3
Samospráva
Členovia samosprávy
Celý článok

Stručné dejiny Liptova 1229-1918

Prvá písomná zmienka (aj keď veľmi stručná) o darovaní majetkov v Liptove je z roku 1229, keď kráľ daroval územie neskorších Ráztok nemenovaným zemanom. Územia Uhorskej Vsi a Paludze boli na začiatku 13. storočia najväčšími ucelenými kráľovskými majetkami v Liptove, ktoré uhorskí králi postupne rozdelili medzi svojich verných služobníkov rôzneho národnostného pôvodu, predchodcov liptovského zemianstva.

Názov Liptov ako označenie územného celku sa po prvý krát spomína v roku 1230 v listine Ondreja II., ktorou daroval Beuchovi, Haukovi a Polkovi územie Uhorskej Vsi. Tento veľký územný celok patril k Uhorskej Vsi (Mogorfolu) a rozprestieral sa na pravom brehu Váhu medzi potokmi Revišná (Bocianka?) a Belanka (Belá?). Uhorskú Ves založili pravdepodobne vojaci na podnet kráľa, ktorí boli poverení ochranou tunajšej obchodnej cesty a utvárajúcej sa hranice raného uhorského štátu. Títo usadení vojaci boli nielen maďarskej národnosti, ale slúžili tu aj Česi a Valóni. Spolu s inštitúciou vojenskej strážnej stanice sa v 30-tych rokoch 13. storočia sa rozpadol aj veľký majetkový komplex Uhorskej Vsi. Kráľ Ondrej II. časť tohto majetku daroval v roku 1230 ako „prázdnu zem“, (bez správcu, majiteľa) trom rytierom Beuchovi, Hauchovi a Polkovi za ich verné, zrejme vojenské služby. Starší historici sa domnievali, že išlo o bratov, stredoveké listiny však informáciu o nijakom príbuzenskom zväzku týchto osôb dôkaz neposkytujú. Celý darovaný majetok si obdarovaní medzi sebou podelili. Hauch dostal západnú časť majetku a za svoje sídlo si vybral územie dnešnej Liptovskej Ondrašovej, ktorá sa ešte na konci 13. storočia v listinách spomína ako Hauchova Ves (Houkfolua). Beuch získal časť rozsiahleho územia, neskôr nazývaného Wezueres. Jeho majetok sa teda rozprestieral v okolí dnešného Liptovského Jána a Závažnej Poruby po Uhorskú Ves a na opačnej strane zahŕňal aj Boce. Polko získal časť územia Uhorskej Vsi na pravom brehu Váhu a v rokoch 1230-1235 na krátko aj Hybe. V Uhorskej Vsi mal Polko dokázateľne ešte v roku 1239 svoje sídlo, pretože sa tu spomína ako „Polko de villa Mogorfolu“. V tomto roku kráľ odobral z pôvodného majetku Polkovi Hybe a ponechal mu len Uhorskú Ves. Jeho spolubojovníci Hauch a Beuch sa v listine nespomínajú možno aj preto, že boli v tomto čase už mŕtvi, alebo preto, že držba Hýb sa ich priamo nedotýkala. Ich osud, tako aj osudy nimi spravovaných územných celkov sú v rokoch 1240-1263 zahalené rúškom tajomstva a umožňujú historikovi len predpokladať a kombinovať. Pravdepodobne Hauch, Beuch aj Polko zomreli v rokoch 1230-1240 bez potomkov a celé pôvodné územie Uhorskej Vsi pripadlo ako odúmrť opäť kráľovskej korune. Je veľmi pravdepodobné, že ako kráľovskí rytieri padli pri obrane Uhorska pri tatárskom vpáde.

Niektorí historici tvrdia, že v roku 1241 tiahli cez Liptov Tatári. Títo ničili všetko, čo im prišlo do cesty. Obyvateľstvo karjiny sa údajne utiahlo do horských opevnení a v strachu vyčkávalo. Podľa posledných teorií sa tatársky vpád Liptovu však vyhol a obyvateľstvo nieslo jeho dôsledky len nepriamo.

Ďalšie obdobie vývoja Liptova dokumentujú listiny kráľov Bela IV. z rokov 1257, 1265 a Štefana V. z roku 1270. Z nich sa môžeme dozvedieť, že časť kráľovského poddanského obyvateľstva Liptova a Turca pred rokom 1257 opustila svoje príbytky a ušla do južnejších častí krajiny. Kráľ na jednej strane prikázal pôvodnému obyvateľstvu vrátiť sa späť do svojich osád a na druhej strane umožnil príliv nových osadníkov na opustené územia. V dobových listinách sa títo osadníci označujú ako „hostia“ (hospites) a od kráľa dostávajú štedré privilégiá. Bol dôsledok zvyšovania poddanských povinností, ktoré od poddaných na kráľovských majetkoch v Liptove a Turci vyžadovali zástupcovia Zvolenského komitátu, príčinou ktorých sa v polovici 13. storočia veľká časť obyvateľstva odsťahovala do južných krajov Nitiranskej a Hontianskej stolice, čím sa zákonite zmenšili príjmy do kráľovskej pokladnice. Preto kráľ Belo IV. poskytol navrátilcom úľavy a stanovil ich nové povinnosti. Navrátené poddanské domácnosti boli oslobodené na tri roky od všetkých povinností kráľovi. Po uplynutí tohto obdobia sa mala platiť za každú usadlosť na svätého Martina daň dve vážky striebra (10 g), za každých 40 usadlostí 1 kus hovädzieho dobytka, 40 sliepok, 20 gbelov ovsa a za každých 40 usadlostí vystrojiť a poslať jedného jazdca do kráľovho vojska. Slobodné sťahovanie kráľ obmedzil len na sťahovanie do dedín, ktoré boli súčasťou kráľovského majetku v Liptove, pričom domy museli predať a miestnemu richtárovi vyplatiť 12 denárov. Poddaným zakázal loviť jelene, diviaky, zubry, osly, jarabice a chytať ryby v Ľupčianke, Revúcej, Teplej a Sestrči.

V druhej polovici 13. storočia nastáva prílev nových osadníkov do najmä do väčších celkov akými boli v Liptove Ružomberok, Ľupča a Hybe, ktorých sem pravdepodobne prilákala túžba za drahými kovmi. Okolité neprebádané lesy a potoky totiž poskytovali možnosť objavenia ložísk zlata či striebra. Novými osadníkmi boli najmä Nemci z Banskej Štiavnice a Krupiny, ktorí sem postupne prichádzali a natrvalo sa tu usadzovali so súhlasom kráľa Bela IV. Kráľ podporoval usadzovanie sa nových osadníkov v krajine, pretože vyľudnené pozemky v Liptove neprinášali žiadny úžitok.

Najstaršie mestské výsady v roku 1263 získala Partizánska (Nemecká) Ľupča (zachovaná listina je však zároveň najstaršie liptovské falzum) a Hybe v roku 1265. Najstaršou obchodnou cestou, ktorá viedla Liptovom v smere východ - západ, neskôr nazývaná Staré vráta sa prvý krát spomína v listine z roku 1340. Prvá zmienka o južnej trase tejto obchodnej cesty je už z roku 1298, keď sa spomína ako „magnam viam“ pri Ivachnovej. Mýtne stanice boli v Hybiach, Dovalove, Liptovskom Petre, Liptovskej Sielnici a Ružomberku.

Začiatky osamostatňovania správy Liptova spadajú do prvej polovice 13. storočia, keď sa spomína samostatný úradník „comes curialis“, priamo podriadený zvolenskému županovi. Vývoj správy na území Liptova však nesmeroval k vytvoreniu hradného komitátu, ale k vytvoreniu autonómnej zemianskej stolice. K tomuto vývoju významne prispela aj listina kráľa Ladislava IV. z roku 1279, ktorá udeľovala zvolenskému županovi výlučné právo dosadzovať na Liptovský hrad, ako centrum župy, dvorského župana so súhlasom miestnych šľachticov. Od tohto roku sa stráca podriadenosť liptovského župana zvolenskému, a tento sa stáva predovšetkým predstaviteľom záujmov liptovského zemianstva. Prvým županom samostatnej Liptovskej stolice bol v rokoch 1338-1351 Tomáš, syn Petra de Čókakó (Chokakeo), ktorý vystriedal ešte zvolenského župana Magistra Donča (1312-1338).

Najstarším stoličným sídlom bol pravdepodobne najstarší hrad v Liptove – hrad Liptov (Starý hrad). Od 15. storočia až do 18. storočia sa stoličné zasadnutia konali na rôznych miestach, najčastejšie v Liptovskej Mare, neskôr v Nemeckej (Partizánskej) Ľupči, väčšinou v dome úradujúceho župana.

Kresťanstvo sa začalo v Liptove udomácňovať už vo veľkomoravskej dobe, od 9. storočia. Šíriteľmi nového náboženstva boli benediktínski mnísi, žijúci v pustovniach, ktoré boli roztrúsené po Liptove, čo je pravdepodobné podľa zachovaných názvov vrchov a lokalít s názvami Svorad, Mních. Ich centrom pre strednú časť Liptova mohol byť benediktínsky kláštor v Liptovskej Sielnici zachovaný na mladšom pečatidle mestečka z roku 1670. Aj nad obcou Martinček sa údajne nachádzal kláštor rádu templárov už okolo roku 1230, ktorý mohol mať strážnu funkciu. Existenciu týchto kláštorov sa však doposiaľ nepodarilo dokázať. Mníšska pustovňa podľa zachovaných prameňov existovala ešte začiatkom 14. storočia aj hlboko v doline potoka Revúca pri ceste z Ružomberka do Banskej Bystrice v blízkosti sútoku Lúžnej a Revúcej. Písomné pramene však žiadny kláštor na území Liptova nespomínajú.

Dôležitým činiteľom pri vzniku nových sídlisk zohrali kostoly. Niekoľko liptovských dedín sa vyvinulo v blízkosti starších sakrálnych stavieb. Staršie kostoly vznikali mimo sídlisk a boli určené pre obyvateľov viacerých dedín. Prvými známymi staviteľmi liptovských gotických chrámov boli pravdepodobne kamenári Hongh a Gechmin. Hongh sa spomína spolu s lučišníkom Izumbarom v listine z 1262, ktorí dostali za zásluhy pri udržiavaní, prestavbe a obrane hradu zem pod liptovským Starhradom. Vplyv na rozvoj liptovskej gotiky mal aj pobyt francúzskeho staviteľa Villarda d´ Honnecourta pri výstavbe hradu Likava. Podľa niektorých písomných prameňov pôsobili v Liptove kamenár Boda a staviteľ francúzskeho pôvodu Gilbert a jeho syn Mikuláš, ktorí boli v službách potomkov šľachtica Bohumíra. Títo aj keď sa priamo nepodieľali na stavbách, mohli pomôcť aspoň svojimi bohatými skúsenosťami. Na stavbe chrámu v Okoličnom pracovali v rokoch 1489-1490 stavitelia Peter a Ján, synovia Štefana, autora niektorých spišských gotických stavieb a pracoval tu aj poľský majster Stanislaus. Najstaršie kostoly boli postavené pri Ludrovej, v Martinčeku, Liptovskej Teplej, Liptovskom Michale, Liptovskom Mikuláši, Trstenom, Svätom Štefane (dedina zanikla na zač. 18. storočia), Liptovskom Petre a Šoldove (dedina zanikla v 15. storočí).

Prvé trhové výsady dostal Liptovský Mikuláš v polovici 14. storočia do kráľa Ľudovíta I. Právo konania trhu v Liptovskom Mikuláši každý utorok potvrdil Pongrácovi kráľ opäť v roku 1360. Neskôr od roku 1424 sa v Mikuláši konali aj pravidelné výročné jarmoky, a to na Turíce a na Mikuláša. Týmto sa Mikuláš zaradil k Ľupči a Ružomberku, ktoré ako jediné mestá v Liptove mali právo dvoch výročných jarmokov.

Aj keď pokusy o falšovanie listín v Liptove sú zaznamenané už v druhej polovici 13. storočia, najznámejším falzifikátorom listín v Liptove a v Turci, ktorého meno malo byť navždy zatratené bol Ján Literát z Madočian, ktorého za falzifikátorskú činnosť v rokoch 1374-1381 upálili okolo roku 1390. Pri prehliadke jeho kúrie v roku 1390 boli objavené falošné pečate uhorských kráľov, kapitúl a konventov, ktoré vydávali listiny. V súvislosti s následnými nejasnosťami okolo držby majektov v Turci a v Liptove bola kráľom zriadená pre vypátranie falzifikátov listín komisia na čele s liptovským županom Imrichom Bubekom, pred ktorou zemania z Turca a Liptova v roku 1391 obhajovali listinami vlastníctvo svojich majetkov. Z činnosti tejto komisie potom vznikli súpisy pravých listín, zvané Turčiansky a Liptovský register.
Na konci 14. storočia prešiel Liptovom sprievod kráľa Žigmunda Luxemburgského. Pri ceste Liptovom sa 14. júla 1397 ubytoval v kaštieli svätej Žofie (castellum St.Sophie) v Ružomberku a potvrdil tu mestské privilégiá Nemeckej Ľupči.
Na konci roku 1397 Liptov obsadili spojenci kráľa Vladislava I. na čele s moravským markgrófom Prokopom a opolským kniežaťom Ladislavom, ktorí sa zároveň zmocnili všetkých troch liptovských hradov. Žigmund bol však zaneprázdnený vojnou s Turkami a tak vojenskú okupáciu Liptova prišiel riešiť až v roku 1399. Hrady a mestá boli oslobodené a v Liptove bol opäť ustanovený poriadok. Pri vojenskej výprave v roku 1399 je jeho osobný pobyt v Liptove dokumentovaný dvoma listinami vydanými Liptovskom Petre. Jedna je datovaná 15. augusta 1399 „in Sancte Peter“ a druhá 17. augusta 1399 „in villa Zenthpeter“. V ten istý deň, v nedeľu 17. augusta 1399 sa zastavil aj v Ružomberku a vydal tu pre mesto listinu, ktorou Ružomberok oslobodzuje od mýta. V Ružomberku zrejme ostal až do začiatku septembra, pretože ešte 8. septembra 1399 tu vydáva ďalšiu listine pre mesto a oslobodzuje tunajších kupcov od platenia mýta ne celom území krajiny.
Na topoľčianskom sneme však dala magnátska klika na čele s Ditrichom Bubekom uväzniť Žigmunda Luxemburského a za kráľa vyhlásili Vladislava Jagelovského. Za zásluhy o znovudosiahnutie trónu kráľ Žigmund listinou z 24. mája 1406 dal do držby bratom Mikulášovi a Jánovi Gorianskemu Liptovskú stolicu spolu s Liptovským Veľkým hradom, Likavou a Novým hradom (Hrádkom) ako aj mestečkami Ružomberkom, Ľupčou a Hybami.
V 15. storočí prežil Liptov tri vpády husitov, a to v roku 1431, 1433 a 1434. Týmto ničivým vpádom padli za obeť Ružomberok, Nemecká (Partizánska) Ľupča, Hybe, Likava a mnohé iné sídla, ktoré boli vyplienené a vypálené. Prvý krát sa do Liptova dostali na jeseň roku 1431 pod vedením Prokopa Veľkého cez Jablunkovský priemyk. Podľa dochovaných správ nie je jasné, či sa dostali aj do oblastí stredného a horného Liptova. V noci z 26. na 27. septembra 1431 pod vedením Prokopa Holého a Jána Čapka zo Sán a ľsťou obsadilo hrad Likavu. Pravdepodobne ich viedol Ján z Messenpeku, bývalý kastelán hradu. Po obsadení tu zanechali len posádku a tiahli ďalej smerom cez Turiec do údolia rieky Nitry.
V 20-tych rokoch 15. storočia si Likavský hrad ponechal Žigmund Luxemburský a okolo roku 1429 sa dostáva do rúk kráľovnej Barbory. Ihneď po dobytí Likavy kráľovná napísala list kremnickej mestskej rade, aby tunajší mešťania poslali proti husitom do Liptova vojsko. Krátko na to sa s podobnou prosbou obrátila aj na mesto Košice.
V nasledujúcich rokoch 1432 – 1433 prítomnosť husitov využil Pankrác zo Svätého Mikuláša a stal sa jedným z najmocnejších feudálov v krajine. Husitské vojsko vpadlo 7. mája 1433 opäť do Liptova smerom zo Spiša. Podľa dobových prameňov s vojskom asi 20 tisíc bojovníkov, podľa iných materiálov s 300 vojnovými vozmi a 9 tisíc mužmi. Popolom ľahli hrad Hrádok, Hybe, Nemecká (Ľupča) a Ružomberok. Pri svojom postupe dolu Liptovom do Turca husiti rabovali a ničili, čo im prišlo do cesty. V apríli roku 1434 tiahli cez Liptov pod vedením ruského kniežaťa Fridricha. No Nemecká Ľupča a hlavne Ružomberok ležali na dôležitej obchodnej ceste, a preto boli v týchto mestách zanechané husitské posádky. Pri ústupe husitov na západ na jeseň 1434 boli Ružomberok a Nemecká Ľupča na mnohých miestach zapálené a vyrabované.
V roku 1440 sa dostal do vlastníctva liptovských hradov a mestečiek Ladislav Rikolf z Kamenice, neskôr známy ako lúpežný rytier. V tomto období sa začínajú vlastnícke vzťahy v Liptove komplikovať tým, že všetky tri hrady a spolu s nimi aj mestečká nepatrili jednému majiteľovi, čo spôsobovalo nezhody medzi jednotlivými feudálmi.
V roku 1450 sa vlastníkom liptovských hradov na 14 rokov stáva Peter Komorovský (+1476). Počas panovania Vladislava Jagelovského bol jeho prívržencom a ovládal rozsiahle územie dnešného severného Slovenska. Neskôr sa neslávne preslávil svojim plienením a lúpežnými prepadmi, za čo ho uhorský snem zbavil funkcie župana Liptovskej a Oravskej stolice. V roku 1453 sa dostal do nemilosti panovníka a prišiel aj o hrady v Liptove. Ešte v tom istom roku Ladislav Pohrobok dal tieto hrady Pongrácovi z Liptovského Mikuláša (+ pred 1469) spolu s funkciou liptovského župana. Musel však neustálebojovať s Petrom Komorovským. Pongrác ostal ich vlastníkom až do roku 1459, keď mu ich panovník odobral a opäť dal Komorovskému. Opäť medzi nimi došlo k bojom, pri ktorých bol vážne poškodený aj Nový hrad.
Najmä zo ziskuchtivých pohnútok sa Peter Komorovský pridal k bratríckemu hnutiu, ale po rozhodujúcej porážke pri Rimavskej Seči sa vrátil na stranu kráľa. V roku 1469 mu kráľ Matej Korvín opäť potvrdil držbu jeho niekdajších majetkov. Okrem Nového hradu vlastnil aj panstvo Oravského hradu, Veľkého (starého) liptovského hradu a Likavy. Zároveň získal aj strečniansky Starý hrad.
V druhej polovici 15. storočia niekedy okolo roku 1472 sa Liptovom prehnalo vojsko poľského kráľa Kazimíra. Za obeť mu padla aj väčšina dedín v okolí Liptovského Ondreja vo vlastníctve zemanov z Liptovského Petra. Z popola už nikdy nepovstali dediny Čutkovo, Danišovo a Vitanová (Vytanfyalyse, Vitanfalua). Pri prechode poľských vojsk boli zničené aj dediny Liptovský Peter, Jamník a Liptovský Ondrej. V rokoch 1474-1478 hrady v Liptove patrili kráľovi Matejovi Korvínovi. Až v roku 1478 jeho ľavoboček Ján Korvín spolu s titulom „liptovské knieža“ dostal aj liptovské hrady.
V roku 1485 dostal majetky v Liptove rod Zápoľských. Matej Korvín ich dal Štefanovi Zápoľskému (*1430 +1499) županovi Spišskej, Šarišskej a Trenčianskej župy za jeho verné služby. Po Štefanovi Zápoľskom dostal celé panstvo jeho syn Ján Zápoľský (*1487 +1540) župan Liptovskej a Spišskej župy, sedmohradský vojvoda.

V roku 1526 časť stavov zvolila Jána Zápoľského za uhorského kráľa. Iná skupina stavov zvolila za kráľa arcivojvodu Františka Ferdinanda. Medzi dvoma kráľmi sa tak rozpútala vojna o trón. V roku 1528 rabovalo Liptov a Spiš cisárske vojsko generála Jána Katzianera. Mohutná armáda s 500 nemeckými jazdcami, 500 husármi a troma tisíckami pešiakov, ktorá sa valila Liptovom v máji 1528, spôsobovala obyvateľstvu nesmierne škody. Vojaci brali nielen potraviny, ale aj šatstvo, kone, dobytok a znásilňovali ženy. V septembri toho istého roku tiahol týmto územím aj so svojím vojenským sprievodom veľmož Ján Zápoľský, usilujúci sa získať kráľovskú korunu. Jeho bojové šíky s 800 naverbovanými Poliakmi a Valachmi, ktorým velili Krištof Thöke a Peter Kostka pri Liptovskom Mikuláši napadlo 400 husárov spolu s liptovským vojskom a niekoľkými jazdcami z hradu Likava. Títo museli však ustúpiť. Vojaci Zápoľského sa rozbehli rabovať po okolitých dedinách. Rabovačkám neunikli ani Okoličné, Závažná Poruba, Podtureň a Liptovský Ján. Krištof Thöke napísal výhražný list, v ktorom Liptákom hrozil ďalším vraždením a rabovačkami. No jeho ďalšie útoky nevyšli. V bojoch medzi Liptovským Mikulášom a Liptovským Hrádkom stratil 113 mužov a 200 padlo do zajatia. Ostatná armáda sa rozpŕchla do okolitých obcí, kde si vojaci zachraňovali holý život vykrádaním domov a vraždením nevinných ľudí. Veliteľ Thöke utiekol na Oravu. No ani po týchto udalostiach sa situácia v Liptove a Spiši neukľudnila. V marci 1529 opäť vtrhli z Oravy do Liptova spojenci Jána Zápoľského. Bitka sa odohrala medzi Varínom a Ružomberkom, kde v Liptove naverbované cisárske vojská podľahli presile a dali sa na útek. Kostkovo vojsko sa pri prenasledovaní zmocnilo skoro celého Liptova. Kadiaľ prešla noha rabujúceho vojaka, neostal kameň na kameni, mnohé dediny v okolí Mikuláša boli vyrabované, medzi nimi aj Podtureň. Generál Katzianer vyslal proti nim vojsko, to však ostalo rabovať v spišských mestách a do Liptova sa ani nedostalo.
V roku 1533 daroval svoje majetky v Liptove za verné služby novému županovi Liptovskej stolice Ľudovítovi Pekrymu z Petroviny a Raziny. Po smrti Ľudovíta Pekryho v roku 1551 sa hrad dostal do rúk jeho manželky Alžbety Bátoryovej ako správkyni majetku maloletého Jána Pekryho.

Prvý znak pridelil Liptovskej stolici Ferdinand I. erbovou listinou z 12. februára 1550. Tento erb tvorí modrý štít, v ktorého päte je zelená pažiť, v strede ktorej zo strieborných skál vyrastá smrek so zelenou korunou v hornej časti štítu. Pod korunou z pravej strany stojí vzpriamený vlk a z ľavej strany orlica, ktorí držia pravými nohami zlatú kráľovskú korunu. Klenot tvorí prilba so zlatou korunou, na ktorej sedí orlica s rozpätými krídlami a hlavou obrátenou vpravo. Prikrývadlá sú na ľavej strane zlaté a čierne a na pravej strane zlaté a modré.

V roku 1557 postihla Liptov veľká povodeň. Rieka Váh sa vyliala z brehov a odnášala všetko, čo jej prišlo do cesty. Malé drevené chalúpky sedliakov a želiarov boli zaplavené, mnohé z nich voda odniesla a ich obyvatelia takto prišli o strechu nad hlavou. Na konci 16. storočia sa živelné pohromy opakovali čoraz častejšie a ztrpčovali beztak ťažký život obyvateľstva.

Prenikaniu Lutherových myšlienok v mnohom dopomohol zmätok po porážke Uhorska v bitke pri Moháči, kde padlo niekoľko vysoko postavených cirkevných hodnostárov a patrónov množstva fár a kostolov. V tejto situácii sa chytili príležitosti mladí klerici vracajúci sa z Nemecka a rozširujúci Lutherovo učenie. V súvislosti s touto porážkou hrozila turecká invázia z jednej strany a boj o uprázdnený uhorský trón zo strany druhej. Na uhorský trón zasadol prvý Habsburg v osobe Ferdinanda I., proti ktorému vystúpil sedmohradský magnát Ján Zápoľský, ktorý sa tiež snažil získať kráľovskú korunu. Tento odboj sa v Liptove skončil v roku 1527 jeho obsadením Ferdinandovým generálom Katzianerom. Všetky spomínané udalosti mali vplyv na to, že obyvateľstvo Liptova sa hromadne pridávalo k Lutherovým myšlienkam a zaberalo katolícke chrámy, z ktorých na mnohých miestach odstránili vnútorné zariadenie a v duchu svojej novej viery zabielili aj ich nástenné maľby. Evanjelickí kňazi spočiatku používali katolícke kňazské rúcho a boli podriadení katolíckym biskupom a archidiakonom, ale až neskoršie si utvorili samostatné bratstvá, kontuberniá (dnešné senioráty) a boli zvolení seniori. Liptovské kontubernium sa utvorilo v roku 1561 s 37 cirkevnými zbormi. Liptovskí župani sa tiež stali horlivými prívržencami novej viery - Ján Krušič a po ňom dedične Illešházyovci.

Podľa kanonickej vizitácie (prehliadky fár a farností) vykonanej v roku 1560 Michalom Szegedinusom, v Liptove existovalo 30 cirkevných zborov, z ktorých vizitátor navštívil 28 zborov. Nevizitoval v Dúbrave a Svätom Štefane, pretože kňažské stanice neboli obsadené. Trinásť z nich sa pridŕžalo katolíckej viery a ostatné zbory boli stúpencami reformácie. Vizitátor ich vyhlásil za heretikov, kacírov. Z 29 kňazov v 28 cirkevných zboroch bolo 14 kňazov ženatých, 7 neženatých a pri ôsmich vizitátor stav neoznačil. Výslovne katolíckych farárov vizitátor našiel vo Svätej (Liptovskej) Mare, Liptovskej Sielnici, Kvačanoch, Liptovských Matiašovciach, Liptovskom Trnovci, Bobrovci, Bodiciach, Sliačoch, pri Ludrovej, Ružomberku, Trstenom a Komjatnej. Rozmach protestantizmu nemal dlhého trvania. Závery Žilinskej synody a snemu v Trnave umožnili predstaviteľom katolíckej cirkvi pripraviť odvetné opatrenia, ktoré viacmenej vyústili do stavovských povstaní Štefana Bočkaja, Gabriela Bethlena a Rákocziovcov.

V roku 1562 Liptovská stolica vydala nariadenie, ktoré zakazovalo vstup kočovných Rómov na územie Liptova. Najstaršia konkrétna správa o pôsobení Rómov v Liptove je z roku 1563, keď dostala skupina prichádzajúca zrejme zo Spiša, povolenie usadiť sa v blízkosti hradu v Liptovskom Hrádku a vyrábať tu pre potreby hradu a okolité dediny železné náradie (motyky, sekery, vidly), klince a halapartne pre nočných strážnikov. Prvým mestom, kde sa Rómovia v Liptove usadili bola Nemecká (Partizánska) Ľupča, ktorej mestský magistrát dovolil v roku 1580 usadiť sa trom bratom, zvaným Puška na mieste zvanom Pod šibenice a živiť sa kováčstvom. Udalosti v Liptove na konci 16. storočia a začiatku 17. storočia spôsobili úbytok obyvateľstva v tejto oblasti. Rok 1591 sa v kongregačných protokoloch Liptovskej župy spomína ako rok veľkej drahoty. V roku 1593 vypukol v Liptove hladomor ako dôsledok neúrody a vysokých cien základných potravín. Naviac v dňoch 3. , 4. a 5. júla 1593 sa Váh vylial z brehov a narobil v celom Liptove obrovské škody. V roku 1600 vypukol v Liptove dobytčí mor, vzrástla drahota a životné pomery obyčajných ľudí sa stali neznesiteľné. V protokole liptovskej stolice sa o tejto ťažkej dobe píše:. „...a poneváč morovou pliagou bol odjatý dobytok, ľudia žrali lecijaké zeliny a z riasy se delel chlieb, od čoho aj ľudia nadmieru puchli...“ Drahota dosiahla takú mieru, že jeden vôl stál až 14 zlatých, jedna bočka piva 6 zlatých a jedna morka 2 zlaté. Situácia vyústila do hladomoru, ktorý niektoré dediny hrádockého panstva doslova vyľudnil. Po hladomore v roku 1601 vypukla najmä Dolnom Liptove (Ružomberku, Nemeckej Ľupči, Stankovanoch, Švošove, Hubovej, Hrboltovej, Likavke, Liskovej) epidémia hrozného moru, ktorá sa šírila aj do oblastí v okolí Liptovského Mikuláša. Nasledoval hlad a následky morovej epidémie spôsobili obrovský úbytok obyvateľstva v celom Liptove. V roku 1601 hlad a morová epidémia spôsobili obrovský úbytok obyvateľstva v Liptove.
V rokoch 1645-1646 zachvátila celý horný Liptov epidémia cholery, na následky ktorej zomrelo niekoľko tisíc ľudí. Nákaza v roku 1645 vypukla vo Vrbici a odtiaľto sa šírila do celého Liptova. Ušetrené ostali len obce Beňadiková, Liptovský Ondrej, Hôra, Jakubovany a Konská. Na následky cholery zomrelo desať hornoliptovských kňazov.

V 70-tych rokoch bola na potlačenie reformácie v Liptove použitá vojenská sila. Veľkovaradínsky biskup a spišský prepošt Juraj Bársony 2. marca 1672 s oddielom vojska cisárskeho vojvodu generála Jána Sporcka pod velením kapitána Lambu, v spolupráci s liptovskými zemanmi Gabrielom Thuránskym z Turíka a Ladislavom Rádym z Ivachnovej násilím obsadili kostoly v Ružomberku, Liskovej a Nemeckej Ľupči a odobrali ich evanjelikom. Ich postup bol uľahčený, pretože krátko pred tým liptovské hrady obsadili iné jednotky veliteľa cisárskych vojsk generála Sporcka. Týmito udalosťami sa začalo v Liptove takzvané desaťročné prenasledovnie evanjelikov. Vyvrcholilo súdnym procesom proti evanjelickým kňazom a učiteľom v roku 1673. Dňa 10. októbra 1673 bol vydaný cisársky mandát, ktorý zakazoval evanjelickým farárom vykonávať kňažskú službu. V 70-tych rokoch 17. storočia páchali jezuitskí kňazi na evanjelikoch rôzne ukrutnosti. Najukrutnejší z nich boli jezuitskí farári Pongrác v Ľupči spolu s Radécim a Podhorom v Liptovskom Mikuláši. Na ich príkaz vojaci trhali evanjelickým mešťanom vlasy a brady a prinútili ich prijať večeru Pánovu pod jedným spôsobom. Ako odveta nasledovalo zatýkanie a vraždenie katolíckych farárov v Liptove, dokonca ešte pred povstaním Imicha Thökölyho. V roku 1671 bol v Bratislave zriadený Mimoriadny delegovaný súd, pred ktorý bolo povolaných 233 väčšinou protestantských zemanov, podozrievaných z účasti na Wesselényiho sprisahaní. V roku 1673 boli pred tento súd povolaní ostrihomským arcibiskupom Jurajom Szelepcsényim aj evanjelickí kňazi z Turca, Zvolena a Liptova. Obvinili ich z vlastizrady, bohorúhačstva a odsúdili ich na smrť. Aj keď rozsudok nebol vykonaný, bol na obvinených vykonávaný nátlak, aby prestúpili na katolícku vieru.
Prenasledovanie evanjelikov v Liptove bolo verejne vyhlásené 10. októbra 1673 v deň konania trhu v Liptovskom Mikuláši. Roky prenasledovania evanjelikov v Liptove sa vlastne začali vyhnaním evanjelického farára Zachariáša Klementisa spolu s rodinou z fary v Liptovskej Mare Gabrielom Thuranským a svätomarským (neskorším nemecko-ľupčianskym) farárom Jánom Martinkovičom. Pred súd v Prešporku bol predvolaný aj Martin Matthei z Matiašoviec. Pred súdnu stolicu sa dostavil a pod obrovským nátlakom sa svojich myšlienok a učenia vzdal, podpísal reverz, že nebude vykonávať kňažské úkony a odišiel do exilu. V roku 1674 povolali pred spomínaný súd aj ďalších farárov a učiteľov z územia Uhorska. Z územia obsadenom Turkami ale tureckí bašovia kňazom odchod zakázali. Niekoľkí ušli k Turkom alebo do Sedmohradska, aby sa pred súd nemuseli dostaviť. Tí kňazi, ktorí sa dostavili, boli obvinení z vlastizrady. Ostatní, ktorí podpísali reverzy a prešli na katolícku vieru boli oslobodení. Deväťdesiat z nich, ktorí tak neurobili, podstúpili ukrutné pobyty v rôznych žalároch na území celého Uhorska. Ale ani tí kňazi, ktorí reverz podpísali a ostali doma nenašli pokoja. Boli vystavení posmechu, opovrhnutiu a biede.