Hlavné menu


Warning: Parameter 1 to modMainMenuHelper::buildXML() expected to be a reference, value given in /www/g/u/u33209/public_html/_sub/dejinyliptova/libraries/joomla/cache/handler/callback.php on line 99

Štatistika

TOPlist

Z dejín hasičstva
Kategória - Liptov články

Živelné pohromy ako požiare, povodne a epidémie už oddávna zhoršovali životné podmienky obyvateľov Liptova. Zpomedzi týchto pohrôm tunajších obyvateľov najviac znepokojovali požiare. Rozsiahle lesy boli zdrojom stavebného materiálu, ktorý sa využíval na stavbu domov a hospodárskych objektov. Strechy boli pokryté dreveným šindľom alebo slamou a v prípade požiaru v hromadnej zástavbe sa oheň rýchlo šíril z budovy na budovu. Často mu v krátkom čase za obeť padli celé dediny. Príčiny takýchto požiarov boli rôzne. V mnohých prípadoch to bola neodborná manipulácia s ohňom (najmä u detí ponechaných bez dozoru), nedbanlivosť pri varení na otvorenom ohni, či pri kúrení alebo sušení. Nezriedkavou príčinou vzniku požiaru bolo aj v minulosti podpaľačstvo alebo vojnový konflikt.

Požiare boli v minulosti najväčšími pohromami pre mestá a dediny, a preto bola v každej dedine zriadená funkcia nočného strážcu, hlásnika, ktorého povinnosťou bolo dozeranie nad verejným poriadkom a pokojným spánkom obyvateľov obce. Povinnosťou hlásnika pri zistení požiaru bolo vyhlásiť poplach, či už hlásnou trúbou alebo na miestnej zvonici. V malých obciach bol hlásnik jeden, vo veľkých obciach aj dvaja. V mestách Ružomberku a Hybiach bola v 18. storočí zriadená funkcia vežových vachtárov, v Liptovskom Mikuláši boli ustanovených päť dvojíc požiarnych inšpektorov, ktorí mali za úlohu kontrolovať protipožiarne opatrenia v meste. Nedodržiavanie protipožiarnych opatrení sa v každej obci aj meste stíhalo peňažnými pokutami a telesnými trestami. Jedným z opatrení, ktoré malo častým požiarom v dedinách a mestách s hustou zástavbou zabrániť, bolo nariadenie stavať domy z tehál alebo z kameňa.

Dňa 26. júna 1788 vydal cisár Jozef II. protipožiarny poriadok, ktorý bol zverejnený aj v obciach v Liptove. Pozostával zo štyroch kapitol. Prvá sa zaoberala preventívnymi opatreniami, v druhej kapitole sa predpisoval spôsob organizácie strážnej služby a burcovania na poplach, v tretej bol návod ako požiar lokalizovať a v štvrtej boli pokyny na odstraňovanie následkov a vyšetrovanie príčin požiaru. Na základe uvedeného dokumentu vydal 29. júla 1788 hlavný župan Liptovskej stolice „Požiarny poriadok stolice liptovskej“. Nariadenie obsahovalo 16 bodov, v ktorých sa prikazovalo : udržiavať vzdialenosť medzi domami na 2 - 3 siahy, stavať humná ďalej od obytných domov, nesušiť ľan a konope na pôjdoch, nestavať domy v lese, nechodiť s fajkou v budovách, nepoužívať sviečky a fakle v maštali a na pôjde, opatrne zaobchádzať s pecou pri pečení chleba, stavať kováčske dielne sto krokov od dediny alebo najbližšieho domu, udržiavať pri domoch požiarne studne alebo sudy naplnené vodou, v každom desiatom dome držať železný hák, vydržiavať nočnú stráž a v prípade požiaru zhodiť zo susedných domov strechu z dôvodu nešírenia ohňa. Požiarny poriadok dokonca stavebníkom hrozil, že ak neuposlúchnu nariadenie o zákaze stavby drevených domov, budú musieť ich asanovať. V roku 1857 komisár Liptovskej župy Jozef Kučera vydal rozsiahly protipožiarny poriadok a na jeseň roku 1859 Liptovská župa nariadila všetkým majiteľom domov zadovážiť si železný hák, rebrík a pred dom umiestniť sud s vodou. Aj napriek týmto opatreniam a predpisom, ktoré mali požiarom zabrániť, sa nepodarilo bilanciu tohto živlu obmedziť.

Významným medzníkom v dejinách protipožiarnej ochrany bolo vznikanie dobrovoľných hasičských zborov. Napomohlo tomu aj nariadenie Uhorského ministerstva vnútra číslo 5388 - II. z 12. augusta 1888, podľa ktorého bola každá obec povinná založiť si útvar hasičstva, či už platený (väčšinou v mestách), dobrovoľný na spolkovom základe, alebo povinný zložený z mužov vo veku medzi 20 - 40 rokov, pod vedením predstavenstva obce. Zákonný článok číslo XXII z roku 1886 o obecnom zriadení v celom Uhorsku upravil pôsobnosť obcí v protipožiarnej ochrane a určil im povinnosť vydržiavať si vlastné hasičské zbory z obecných prostriedkov. Prvý takýto dobrovoľný hasičský zbor vznikol v Uhorsku už v roku 1870. Prvý dobrovoľný hasičský zbor v Liptove vznikol v Ružomberku v roku 1874. Za ním v krátkom čase nasledovali ďalšie: v Liptovskom Hrádku v roku 1880, v Bobrovci v roku 1881, v Liptovskom Trnovci v roku 1881, v Liptovskom Mikuláši v roku 1888, v Palúdzke v roku 1884 a v Liptovskej Sielnici v roku 1891. V roku 1893 Liptovská župa vydala protipožiarny poriadok, ktorý celé územie Liptova rozdelil na tridsať hasičských obvodov, združujúcich niekoľko obcí. Tento rok sa preto považuje za začiatok organizovanej požiarnej ochrany v Liptove.

Po prvej svetovej vojne a vzniku Československej republiky sa začala nová etapa vo vývoji požiarnej ochrany. V roku 1922 vydala Liptovská župa nový požiarnopolicajný štatút a každá obec si schválila na základe tohto vlastný požiarnopolicajný štatút. Toto obdobie bolo bohaté aj na vznik požiarnych zborov a zvlášť po roku 1922, keď vznikla v Martine Zemská hasičská jednota na Slovensku, ako zastrešujúci orgán hasičstva na Slovensku. Hasičské zbory v jednotlivých obciach metodicky a organizačne usmerňovali Okresné hasičské jednoty. V polovici 30-tych rokov boli na území Liptova dve okresné hasičské jednoty, a to v Liptovskom Mikuláši a v Ružomberku, zastrešujúce 99 dobrovoľných hasičských zborov s 1814 dobrovoľnými členmi.

V roku 1951 prebehla reorganizácia hasičstva v celej Československej republike. Centrálnym orgánom sa stal Československý zväz hasičstva so sídlom v Prahe, pod ktorý patrili krajské hasičské jednoty, okresné hasičské jednoty a dobrovoľné hasičské zbory, ktoré boli začlenené do novovytvoreného Národného frontu. Podľa zákona číslo 62/1950 Sb. prevzali národné výbory povinnosť starať sa o požiarnu bezpečnosť v obciach. Na Slovensku zabezpečoval organizáciu zborov Slovenský ústredný výbor Československého zväzu hasičstva v Bratislave. Organizáciu hasičstva na nižšej úrovni ďalej upravoval nový organizačný poriadok. Zmeny sa dotkli aj nového obsadenia vedúcich funkcií krajských jednôt až po jednotlivé zbory, ktoré sa udiali na valných zhromaždeniach zborov na jar roku 1951. Uvedené zmeny dali v podstate bodku za spolkovou organizáciou hasičstva na Slovensku. Podľa zákona 35/1953 Zb. o štátnom požiarnom dozore a požiarnej ochrane a zákona 95/1953 Zb. o organizácii štátneho požiarneho dozoru bolo konštituovanie požiarnej (nie hasičskej) ochrany nanovo upravené a boli utvorené osobitné orgány štátneho požiarneho dozoru. Miestnymi orgánmi štátneho požiarneho dozoru sa stali krajské správy požiarneho dozoru pri krajských národných výboroch a ich podriadenými orgánmi boli okresné, mestské a obvodné inšpekcie štátneho požiarneho dozoru. Ďalšie zmeny v organizácii hasičstva zaznamenal zákon o požiarnej ochrane číslo 18/1958 Zb. Centrálnym orgánom sa stal Československý zväz požiarnej ochrany. Vznikli jednotky požiarnej ochrany, požiarne útvary a požiarne zbory. Po územnej reorganizácii v roku 1960 sa vytvoril na miesto troch okresných výborov zväzu požiarnej ochrany jeden Okresný výbor zväzu požiarnej ochrany v Liptovskom Mikuláši. Jeho úlohou, tak ako aj úlohou predchádzajúcich okresných výborov, bolo ochraňovať vtedajšie národné hospodárstvo, životy a majetok ľudí pred následkami požiarov, havárií a živelných pohrôm. Okresný výbor zväzu požiarnej ochrany združoval a riadil základné a závodné organizácie na území okresu a raz za dva roky zvolával okresnú konferenciu.

PhDr. Peter Vítek
riaditeľ ŠA Bytča, pobočka Liptovský Mikuláš